ČADCA/ŠAĽA. Hana Majerová, rodáčka z Čadce, má 72 rokov a hádzaná ju sprevádzala takmer celý život. Narodila sa do rodiny poštára a pôrodnej asistentky. Vždy ju bavila práca s deťmi, a tak začala navštevovať pedagogickú školu v Turčianskych Tepliciach, kde sa to všetko odštartovalo.
Ako stredoškoláčka sa ocitla medzi žrďami, až sa prepracovala do prvej ligy, kde hrávala za Duslo Šala. Nechýbali ani ponuky z dorasteneckej reprezentácie či zo Slávie Praha.
Keď bývalá hádzanárka ukončila športovú kariéru, nasledovala ju jej dcéra, ktorá dokonca získala titul majsterky Austrálie v hádzanej a neskôr sa na hádzanú dali aj vnúčatá.
Šport, ktorý v Čadci stratil na popularite, ktorou sa mohol v minulosti pýšiť, je jej srdcovou záležitosťou. V sedemdesiatych rokoch bola hádzaná populárna a Hanka Majerová nám čo-to prezradila a zaspomínala na skvelé športové časy.
V rozhovore sa dozviete
- aké boli jej hádzanárske kroky,
- ako sa dostala do Dusla Šala,
- aké úspechy má na konte,
- od ktorých tímov dostala ponuky,
- prečo nemohla odísť do Slávie Praha,
- ako si spomína na hádzanú v 70. rokoch,
- ako prebrala hádzanársku štafetu dcéra a neskôr vnúčatá.
Aké boli vaše hádzanárske začiatky?
Začala som na strednej pedagogickej škole. Na gymnastike si ma všimol profesor a spýtal sa ma, či by som nechcela skúsiť hádzanú ako brankárka. Povedala som si, že prečo nie, športy ma veľmi bavili. Rada som sa hýbala, tak som to skúsila. Vtedy hrali Turčianske Teplice prvú dorasteneckú ligu.
Začiatky boli ťažké, keď ma v pätnástich rokoch postavili do brány, bolo to všelijaké. Aj som to chcela vzdať, no náš profesor Petrovič ma povzbudzoval a hovoril, že mám na to. Za to mu patrí veľká vďaka.
Tehotenská joga pomáha pri pôrode aj pri zotavovaní, hovorí lektorka Čítajte Kam nasledovali vaše kroky po strednej?
V štvrtom ročníku som už kvôli veku musela prestúpiť a začala som chytať za ženy v Kysuckom Novom Meste, ktoré hrávalo druhú ligu. Tu som bola jeden rok. S tímom sme mali zápas v Šali. Hádzanárky zo Šale mali postúpiť v tom čase do prvej ligy. Zhodou okolností som tu odohrala dobrý zápas a všimol si ma tréner Dusla Šaľa. Mali o mňa záujem a po ukončení strednej školy som odišla do Šale, kde som pravidelne chytala.
Bolo to ľahké rozhodnutie odísť tak ďaleko?
Môj brat Stanislav Klieštik tu hrával futbal, ktorý ma viac-menej prehovoril, aby som ponuku zobrala. Od roku 1971 do roku 1977 som bola hráčkou Šale.
Ako si spomínate na tieto časy?
Sú to najkrajšie spomienky na mladosť, veľmi ma to bavilo, aj sa mi darilo. Potom v roku 1977 som odišla hrať za Púchov, kde už sme opäť hrali druhú ligu. Keď som odchádzala zo Šale, tak ma zhodou okolností vymenila ďalšia Kysučanka Mária Frolová.
Aké úspechy ste v Šali dosiahli?
V tom čase bol naším najväčším súperom tím Partizánske. My sme sa vždy umiestňovali na popredných miestach. Šaľa je známe hádzanárske mesto, vyrástlo tu veľa dobrých hráčok.
Mala som ponuky ísť hrať aj inde, darilo sa mi. Niekoľkokrát som bola vyhlásená za najlepšiu brankárku na turnajoch. Pre mňa bol veľký úspech, že som hrala prvú ligu. Mávali sme zápasy v Prahe, kde sme chodili dokonca lietadlom.
Stovky ľudí priviedla k darcovstvu krvi. Vieru Zoňovú ocenili za humanitárnu pomoc Čítajte Odkiaľ ste mali ponuky?
Mala som ponuku aj do spomínaného Partizánskeho. Dokonca, keď som bola v mojej vrcholovej forme, mala som ponuku aj do Slávie Praha. Tréner Šale mi však povedal, že to neprichádza do úvahy. Ponuka z Partizánskeho prišla neskoro, pretože som už mala podpísanú zmluvu s Púchovom. Tam som bola rok.
Väčšinu života ste strávili v Šali, ako ste sa tam z Púchova opäť ocitli?
Keď sme sa zoznámili s mojím manželom, vrátila som sa opäť do Šale, vydala som sa tu a založila si rodinu. Dokonca, keď som bola v treťom ročníku na strednej, mala som ponuku do reprezentácie, no už som prekračovala vekový limit.
Hádzanú máte snáď v krvi. Hrávala vaša dcéra a teraz aj vaše tri vnúčatá.
Áno, v hádzanárskych šľapajach pokračovala aj moja dcéra. Tá začínala v Šali, no po strednej odišla do Austrálie, kde žila deväť rokov. Dokonca tu v tom období získala aj titul majsterky Austrálie v hádzanej.
Teraz prebrali štafetu moje tri vnúčatá, všetci hrajú hádzanú od najmenšej šesťročnej až po trinásťročnú vnučku. Desaťročný vnuk má rovnako veľký talent, získal už ocenenia najlepšieho strelca či hráča turnaja.
K 70. narodeninám dostala od svojich detí takúto tortu so svojou fotkou. (zdroj: archív H.M.)V Čadci drží hádzanársky tím pokope pár nadšencov, ktorým na tomto športe a mládeži záleží. Ako to je v Šali?
Je tu veľa deti, ktoré by chceli hrať. Problémom je akurát kapacita haly, ktorá už nie je dostatočná.
Spomeniete si na nejaký zápas, ktorý bol pre vás výnimočným?
Keď sme hrali s Gottwaldovom, hráčka Foltýnová strieľala na bránu a v poslednej sekunde som chytila strelu, podarilo sa nám tak zápas o gól vyhrať. Raz tu prišli Dánky na priateľský zápas, my sme však tak ďaleko nikdy nešli. Vždy som však mala skvelý pocit, keď som chytila sedmičku.
Šancu posilniť mužov dostalo zopár mládežníkov. Vladimír Kuťka: Chceme byť najlepším tímom a vyhrať súťaž Čítajte Nechceli ste pri hádzanej zostať ako trénerka?
Chvíľu som aj trénovala, no keďže som mala potom dve deti, nechala som to. Nebolo už toľko času. Mala som absolvovaný aj trénersky kurz. V tom čase som robila vychovávateľku, do toho rodina, už som to nestíhala. Práca s deťmi ma veľmi bavila, preto som chcela zostať pri práci vychovávateľky.
Chodia si k vám vnúčatá po rady?
Áno, teraz radím zase mojim vnúčatám. Sú veľmi šikovné. Hádzaná ma sprevádza celý život.
