TURZOVKA. „Každý by chcel byť Van Goghom, ale odrezať si ucho? To ani jeden,“ zaznie v úspešnom krátkometrážnom filme mladého režiséra.
Hoci dnes Rastislav Kupšo žije a študuje v Bratislave, väčšinu života strávil na Kysuciach, kde sa pretĺkal životom aj povolaniami.
„Každý Kysučan je tak trochu Vinco, nasiaknutý alkoholom do morku kosti. Letargicky sa trmácajúci tvrdým životom, motajúci sa v kruhoch. A stačí mu tak málo, už dávno predsa upustil od svojich snov,“ prezrádza Rastislav v rozhovore.
Študovali ste masmediálnu komunikáciu, prečo ste sa rozhodli prestúpiť na VŠMU?
Fakulta masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave v prvom rade nie je filmovou školou. Čiže nemá dostatočne vybudovaný priestor na to, aby sa mohla realizovať filmová produkcia.
Umelec Mikovčák: Kopírovanie v umení nie je cesta Čítajte Ľudia, ktorí tam nakrúcajú filmy, sú v podstate ako DON QUIJOTE, blázni bojujúci s veternými mlynmi. Na filmy nie sú vyhradené rozpočty, technika a ani ľudia, ktorí dokážu zastrešiť väčšinu kľúčových pozícií vo výrobnom štábe, najmä za produkciu či zvuk.
Zároveň, aspoň za mojich čias sa na škole predmety určené na audiovizuálnu tvorbu sústredili skôr na publicistické žánre, akými je napríklad reportáž, česť výnimkám.
Ale ak máte dostatočnú lásku k filmu, pevnú vôľu a odhodlanie, dokážete aj v prostredí s obmedzenými možnosťami a nevôľou k umeleckej tendencii vytvoriť slušnú vec. Dôkazom je veľa zaujímavých filmov, ktoré študenti na tejto fakulte zrealizovali.
Režisér Rastislav Kupšo (zdroj: archív RK)
Kedy prišiel prvotný impulz, že chcete byť režisér? Kedy ste sa začali zaujímať o film ako taký?
O film sa zaujímam už od raného detstva. Ak som nebehal práve niekde po lazoch, presedel som stovky hodín pred našou starou televíziou a pozeral som dookola tých rovnakých pár kaziet, ktoré naša domáca rodinná požičovňa ponúkala.
Repliky postáv som poznal naspamäť. Vždy ma k tvorbe filmu ťahala akási neviditeľná sila. No réžia bola jedným zo snov, ktorý som nikdy nahlas nevyslovil. Pri výbere strednej školy som poslúchol radu otca a vybral si technický smer, ktorý mi bol na míle vzdialený.
Po maturite som dva roky pracoval na stavbách a vyskúšal si rôzne profesie. Pracoval som ako mechanik, elektrotechnik, pomocník na murovačkách a dokonca som si vyskúšal úlohu návestného majstra na železnici. V žiadnej práci som však dlho nevydržal.
Lyžovačka na Kysuciach je ohrozená. Problémom sú teploty aj konkurencia Čítajte Takže prišiel čas na zmenu profesie?
Áno, to bol dôvod, prečo som sa rozhodol ísť znova študovať a zmeniť profesiu. Na blind som si vybral univerzitu, na ktorej sa vyučujú audiovizuálne predmety (UCM FMK), a dostal sa tak k tvorbe svojho prvého krátkometrážneho filmu. Vtedy som si uvedomil, že nič iné už v živote robiť nechcem.
Odtiaľ ste teda prestúpili na VŠMU. V rámci prijímačiek ste na Kysuciach natočili krátkometrážny film Vinco. Čo v ňom môžeme vidieť?
Vinco je nakrútený v malebnom prostredí Kysúc, kde som vyrastal. Hlavnými filmovými lokáciami sa stali Turzovka, Dlhá nad Kysucou, Zákopčie či Raková. Tento film je taký môj osobný tragikomický obraz dediny, utopenej na dne fľaše pálenky.
Každý Kysučan je tak trochu Vinco, nasiaknutý alkoholom do morku kosti. Letargicky sa trmácajúci tvrdým životom, motajúci sa v kruhoch. A stačí mu tak málo, už dávno predsa upustil od svojich snov. No vždy môže prísť vonkajší podnet alebo impulz, ktorý nás dokáže naštartovať a vymaniť zo stereotypu. Vinco je zároveň umelcom vo svete, v ktorom umelcov nepotrebujú.
Ako na toto nakrúcanie reagovali miestni?
Bolo pre nich vymanením sa zo stereotypu a verím, že sa pri tom aj trochu zabavili. Na messenger mi dokonca prišlo pár pozitívnych krčmových recenzií.
Zmenili by ste na ňom niečo s odstupom času?
S odstupom času sa na film pozerám viacej kriticky. A ak by som mohol niečo zmeniť, tak by som ho prekrútil celý so znalosťami a skúsenosťami, ktoré sa mi podarilo za posledné dva roky nadobudnúť.
Z natáčania filmu Vinco. (zdroj: archív RK)Kde čerpáte inšpiráciu? Máte nejaké režisérske vzory?
Verím, že réžia má ontologický charakter, teda v určitom zmysle sa zaoberá zákonitosťami bytia. Výber tém úzko súvisí s naším bytím, osobnosťou a prostredím, ktoré nás formovalo.
Moje filmy sú zväčša štylizované a absurdné, unikajú od reality. No moja vlastná realita, konkrétne zážitky, spomienky či útržky rozhovorov sú v nich zakorenené viacej, než je na prvý pohľad vidieť.
Napríklad film Kľúč vychádza z mojich stredoškolských čias, kedy som absolvoval na Strednej odbornej škole technickej v Čadci, zámočnícky výcvik. A postava Vinca strieda jednu prácu za druhou – to tiež nie je náhoda.
V obehu je veľmi veľa zaujímavých tvorcov, ktorých filmy stoja za pozornosť. V poslednej dobe ma zaujal najmä Yorgos Lanthimos, Aki Kaurismäki alebo Cristian Mungiu.
Z domácej tvorby pozerám tituly hlavne od Jakubiska, Uhera či Solana. Ale rád sa vraciam aj ku komerčným tvorcom ako Boyle, Tarantino, či Scorsese a filmom, na ktorých som vyrastal. Nemám problém si pustiť ani akčné béčko s Van Damem či Stallonem.
Hniezda záchrany sú anonymné, na Slovensku je možný aj utajený pôrod Čítajte Skúste nám priblížiť, ako taký film vzniká.
Vznik filmu je náročný proces, ktorý vyžaduje veľmi dôslednú prípravu a veľkú precíznosť v realizácii. Režisér v podstate spája tvorivý prínos ostatných profesií štábu.
Ako jediný prechádza všetkými fázami výroby a každý deň čelí hromade malých, možno na oko malicherných, ale za to dôležitých rozhodnutí (kompozícia záberu, pohyb kamery, kostým, farba rekvizity, intonácia repliky atď.), pretože v konečnom dôsledku ovplyvňujú film.
Pracovali ste aj na videoklipoch. V čom sa režírovanie filmu líši od hudobných klipov?
Pri nakrúcaní hudobných videoklipov som sa stretol s interpretmi ako Moja reč, Fejbs, Kali, Barbora Piešová či Peter Leto. Zásadný rozdiel spočíva najmä v rozličnej štruktúre, forme, technike strihu či cieľovej skupine.
Hudobný videoklip je skôr zameraný na vizuálnu interpretáciu hudby, môže obsahovať príbeh, ale v prvom rade ma za úlohu podporiť hudobný zážitok. Rovnako pri strihu sledujeme väčšinou rytmus hudby, a nemusíme sa báť experimentovať s rôznymi abstraktnými prvkami či vizuálnymi efektmi.
Čo považujete za svoj osobný najväčší úspech?
Za najväčší úspech považujem to, že môžem byť v prostredí, ktoré má vnútorne napĺňa, posúva dopredu a že mam okolo seba kopec inšpiratívnych a talentovaných ľudí, ktorí ešte stále veria mojim bláznivým nápadom a pomáhajú mi ich realizovať.
A samozrejme, že potom všetkom, čo som za posledné roky zažil, ešte stále žijem a nezbláznil som sa.
Ako hodnotíte slovenskú kinematografiu? Myslíte si, že tvoríme dostatok kvalitných a originálnych filmov?
Ľudia často hovoria: „Na naše pomery to bol dobrý film“, akoby našu kinematografiu nepovažovali za plnohodnotnú oproti konkurencii zo zámoria. Podľa môjho názoru to nie je veľmi zdravý prístup.
Každý rok na Slovensku vyjde kopec zaujímavých titulov, niektoré zamerané viacej na divácke, iné zase na festivalové publikum. Objavujú sa aj rôzne žánrové pokusy. Naša kinematografia nie je závislá len čisto na sociálnej dráme. Treba jej len dať šancu.
V máji sa chystáte nakrúcať film na Kysuciach, o čom bude?
Začiatkom mája sa chystám nakrúcať na Kysuciach adaptáciu poviedky Dušana Mitanu – Dohady a bol by som veľmi rád, keby sa mi opäť podarilo osloviť domácich a mohli sa stať súčasťou nakrúcania.
Príbeh sa odohráva v dome smútku počas pohrebného obradu, a je podobenstvom o ľudskom údele, vyrovnávaní sa so stratou blízkej osoby, uzmierení sa a hľadaní vnútorného pokoja. Veľmi sa na tento projekt teším.
Roky opustený hotel má nové využitie, ozýva sa v ňom streľba Čítajte Ako trávite svoj voľný čas? Vraciate sa na Kysuce aj mimo nakrúcania?
Veľmi sporadicky. Vo voľnom čase pozerám filmy, veľa čítam, píšem a pripravujem filmy. Kedysi som rád zvykol cestovať, a spoznávať nové krajiny, dnes cestujem hlavne kvôli filmovým obhliadkam a stretnutiam.
A keďže som vyrastal na Kysuciach, som od malička spätý s prírodou, rád behám po horách, v zime občas skočím na lyžovačku a začal som v poslednej dobe otužovať.
