ČADCA. Lásku k folklóru má v krvi, k práci s kožou ho priviedol kamarát. Tieto záľuby sa Marekovi Stráňavskému podarilo prepojiť v hmotný výsledok. Výroba krojov a doplnkov k nim je u nich rodinná záležitosť.
„Možno sa niektorým táto činnosť zapáči natoľko, že sa jej začnú intenzívnejšie venovať. To je práve mojim cieľom. Dnes sa remeslu nevenuje veľa ľudí a každý jeden, ktorého takáto tvorivá činnosť osloví, je pre mňa obrovským úspechom,“ prezrádza Marek v rozhovore.
K Váš dedko učil v ľudovej škole umenia, bol to práve on, ktorý vás priviedol k folklóru?
Dedko Jaro Stráňavský bol mimoriadne talentovaný a pracovitý človek. Nikdy nezabudnem na naše spoločné rozhovory o nekonečnosti vesmíru, ako ma učil hrať na flaute, klavíri či gitare. Hoci pomerne beznádejne, lebo nástroje ma nikdy moc nebrali a sluch som po ňom nezdedil.
Z malého domčeka až medzi oscarové hviezdy. Herecká legenda by oslávila sto rokov Čítajte Často spomínam, ako sme spolu hrávali šach a ako som obdivoval jeho prácu vždy, keď som zavítal k starým rodičom na návštevu. Úžasné diela, či už obrazy, plastiky alebo husličky, takzvané korýtka, sa uňho doma rodili každý týždeň. Vychoval veľa skvelých muzikantov, mnohí naňho dodnes spomínajú.
Očaril vás folklór od začiatku? Alebo ste si k nemu nachádzali cestu postupne?
Obrazy života na dedine, ktoré som videl v jeho tvorbe, určite aj vo mne zanechali kus jeho duše a zárodok povedomia o ľudovej kultúre.
Všetko sa mi to v mysli spája aj s babkou, ktorá s obľubou hrávala na heligónke a sprevádzala dedkovu hru na husle, či len tak pre radosť okolia hrala a spievala.
Môj vstup do sveta folklóru prišiel žiaľ až na sklonku dedkovho života, keď som začal tancovať vo FS Kysučan. Tam som mimochodom dodnes, ak sa nemýlim, tak momentálne ako najstarší z tanečníkov. Pomáha mi to v udržaní kondície a stále v tanci nachádzam oddych aj potešenie.
Výroba krojov je u vás rodinná záležitosť.
Áno, mama šije kroje. Jej kroje často cestujú aj za hranice. Vďaka internetu nás objavili slovenskí rodáci žijúci v Chorvátsku, USA, dokonca aj v Japonsku, Kanade alebo v Južnej Amerike.
Otec sa venuje výšivke. Lustruje odbornú literatúru a prenáša pôvodné prvky ľudového odevu do súčasnosti prostredníctvom vyšívačky. Takže kým mama celý kroj vystrihne a zošije, otec jej nachystá výšivky. Okrem toho sa venuje výrobe blanciarov, praciek, zápästkov či opaskov a v súčasnosti pracuje na vývoji vlastných píšťaliek či fujár.
Ostatné doplnky ako krpce, čižmy, rôzne opasky, klobúky či iné kožené doplnky kroja mám na starosti ja a môj brat Tomáš.
Ako ste sa dostali ku práci s kožou a výrobkom z nej?
Určite najmä vďaka zosnulému kamarátovi, veľkému majstrovi remenárskeho a sedlárskeho remesla, Jozefovi Najdekovi. V minulosti sme spolupracovali, často pre nás aj on vyrábal krpce alebo opasky. Po tragickej nehode na lyžovačke nás náhle opustil.
To bola veľká strata nielen pre jeho rodinu, ženu a deti, ale aj pre slovenské tradičné remeslo. Jozef bol vždy skromný, ale jeho práca bola dokonalá. On ma v podstate doviedol ku práci s kožou.
Vyrábate kroje podľa nejakých tradičných vzorov? Alebo ich modernizujete?
Veľa čerpáme z literatúry. Najmä otec sa venuje štúdiu a hľadá vzory, ktoré sa používali v jednotlivých regiónoch. Ja pomerne často s našimi výrobkami navštevujem folklórne festivaly, jarmoky a iné podujatia a čerpám inšpiráciu priamo na mieste.
Niekedy sa podarí stretnúť človeka, ktorý napríklad má doma vzory starých krpcov či čižiem, ktoré sú mu zbytočné.
Ak sú mu zbytočné, ako ich vy viete využiť?
