ČADCA. Na svoju prvú fotografiu si nespomína, no na chaotické začiatky so školským fotoaparátom áno. Alžbeta Bobulová sa z trinásťročnej slečny, ktorá so záujmom sledovala výstavu Šepot lesa od miestneho fotografa, vypracovala na uznávanú fotografku.
Čo podľa vás definuje umeleckú fotografiu? Kedy sa dá fotka považovať za umenie a kedy už nie?
Čo je umenie? Je to akási forma maximálneho, úprimného vyjadrenia sa? Alebo subjektívneho spracovania či už osobných emócií alebo celosvetovej témy? Asi je to každého osobná filozofia. Moja, naša, vaša.
Myslím si, že umelecká fotografia je hlavne o cítení autora a vnímaní diváka. Nemusí byť konkrétna, no mala by niečo hovoriť. Ale čo? Krása umenia v akejkoľvek podobe je, že prehovorí. Toto je podľa mňa otvorená téma, ktorá si zaslúži svoju vlastnú kapitolu.
Čo sa fotografie týka, vo vašom portfóliu sa nájdu rodinné fotografie, portréty, ale aj fotky znázorňujúce materstvo či erotiku. Kde čerpáte inšpiráciu?
Inšpiráciu čerpám najmä z ľudí. Z ich špecifickej charizmy, z ich príbehov, pohľadov a reči tela. Môže sa zdať, že v mojom portfóliu riešim veľa rôznych tém, možno na prvý pohľad jednotným vizuálom, no podľa mňa má každá podstatu v ľudskej prirodzenosti.
Či už je to o niekom, kto hľadá cestu sám k sebe, o niekom, kto chce zdieľať svoju lásku k poézii, matke, ktorá dáva život svojmu dieťaťu, alebo o bláznovstve, ktoré čas od času potrebuje každý z nás.
Pri tvorbe nevnímam rozdiel medzi krajinkou, zátiším a nahým ľudským telom, tvrdí výtvarník Čítajte Stretli ste sa niekedy s negatívnymi reakciami na vaše fotky? Napríklad pri tých zameraných na erotiku?
Stretla som sa. Neočakávam a ani od nikoho nechcem, aby sa všetkým moja tvorba páčila. Avšak prevláda hlavne pozitívna spätná väzba.
Beriete do úvahy názory okolia? Alebo si za každých okolností idete vlastnou cestou?
Názory okolia si veľmi vážim. Avšak primárne svoju tvorbu dokážem štylizovať na základe názorov ľudí, ktorých sama obdivujem, ktorí majú prehľad a cítenie väčšie ako ja sama, a vedia, k čomu sa vyjadrujú.
Vnímate rozdielny pohľad na vašu tvorbu v závislosti od regiónov? Alebo možno vekovej kategórie? Pre koho sú vaše fotky primárne určené?
Áno. V niektorých regiónoch sa umenie podobné môjmu vyskytuje častejšie, inde zase takmer vôbec. Od toho sa odvíja ako moc sú ľudia naň zvyknutí, alebo ako moc sú pri pohľade na takéto diela zapýrení.
Taktiež v akom rozsahu sú ochotní ho rozoberať a zdieľať. Odvážim sa povedať, že u nás na Kysuciach na niečo takéto ľudia nie sú zvyknutí. O to čarovnejšie je, keď mi predavačka z večierky oproti bytovke povie, že sa nevie dočkať novej série fotografií, lebo vraj to, čo robím, jej príde prekrásne. No nie je to úžasné?
Nikdy som neuvažovala nad tým, pre koho by moja tvorba mala byť určená. Keď s odstupom času nad tým premýšľam, tak asi pre každého, kto cíti, že to cíti. Pre otvorených ľudí bez predsudkov a bez zbytočne ťažkého ega.
Čo je pre vás v tvorbe najdôležitejšie?
Len sloboda. Sloboda vyjadriť sa, dostať zo seba von všetky idey, úvahy. Keď mám pocit nespútanosti, toho, že ma nič neobmedzuje, vtedy je tvorenie skutočne úprimné a bezhraničné. A také ho milujem.
Podľa čoho si vyberáte modelov? Sú vždy s výslednou fotografiou spokojní, alebo sa vám stalo, že sa niekomu nepáčili?
