ČIERNE. Svitlana Onipko zažila nočnú moru každého rodiča. Jej dovtedy zdravej dvanásťročnej dcére praskla mozgová aneuryzma. Keď Rusko napadlo Ukrajinu, jej dcéra bojovala o život v nemocnici. Kvôli jej zlému zdravotnému stavu navyše hrozilo, že sa z Charkova nedostanú.
"Väčšina lekárov ani nemohla prísť do práce a dcéru nemal kto operovať. Čas som s ňou trávila v nemocničnom suteréne, zatiaľ čo moja staršia dcéra bola doma s mojou svokrou. Ten strach o obe bol nepredstaviteľný,“ hovorí 39-ročná Svitlana.
Vaša dcéra má vážne zdravotné problémy. Čo sa stalo?
Moja dcéra bola 1. februára 2022 na prechádzke so svojou kamarátkou a začala ju bolieť hlava. Vyhľadali sme lekára a vyšetrenie ukázalo, že mala v tepne mozgu aneuryzmu, ktorá jej praskla. Bola na tom veľmi zle a nedokázala sama ani dýchať. Potrebovala viaceré operácie a neustálu lekársku starostlivosť.
Muži rýchlo pochopili, že keď sa o seba starajú, budujú si sebavedomie, vraví barber Papík Čítajte Žili ste v Charkove. Kde ste boli, keď začala vojna?
Doma. Tak ako každé ráno, chystali sme sa za dcérou do nemocnice, no kvôli tomu, že už začala vojna, išla som za ňou sama. Staršiu dcéru som musela nechať so svokrou. Bol to neuveriteľný strach.
V nemocnici mi povedali, že kvôli výbuchom nemohla prísť do práce väčšina lekárov a zamestnancov nemocnice, takže dcére nemal kto vykonať náročnú operáciu. Museli sme len čakať.
Čo človek v takých momentoch zažíva? Je to strach, alebo tam prevláda pud sebazáchovy?
Je to automatický inštinkt zachrániť všetko, čo ľúbiš. My sme však z nemocnice nemohli ísť hneď, aby nám dcéra nezomrela v aute. Ale je to prvé, na čo myslíte. Odísť a zachrániť si deti, až potom seba a až potom všetko ostatné.
V nemocnici ste s dcérou strávili tri týždne.
Boli to tri týždne plné strachu. Dali nás do suterénu, nedokázali sme sa normálne vyspať a na jedlo sme čakali aj niekoľko dní. Pomáhal, kto mohol. Jedlo nám nosilo viacero dobrovoľníkov.
Potom nám sestrička povedala, že musíme odísť, aby sa dcére dostala adekvátna zdravotná starostlivosť. Potrebovala neustálu lekársku pomoc, ktorú jej však neboli schopní zabezpečiť. Rozhodli sme sa preto ísť do nemocnice do Užhorodu.
Ako ste tam išli?
Nenašli sme lekára, ktorý by nás sprevádzal. Nabalili nám lieky, dostali sme inštrukcie, ako sa o dcéru postarať, sadli sme do auta a 48 hodín cestovali do Užhorodu. Bolo to 48 hodín plných strachu nielen z toho, že sme utekali pred vojnou, ale aj o život dcéry ako taký.
Ako vyzeral Užhorod?
Bol to iný svet. Akoby to bola celkom iná krajina. Po vojne ani stopy. Dcéru operovali a dostala pomoc, ktorú potrebovala. Od vtedy sa jej stav postupne zlepšuje a konečne začína rozprávať a chodiť.
Neskôr, keď to bolo možné, za nami prišla staršia dcéra aj so svokrou. A boli sme opäť spolu.
Prečo ste sa rozhodli odísť na Slovensko?
Nedokázali sme ďalej finančne zvládať nákladnú zdravotnú starostlivosť a platiť nájom. Bolo to všetko nesmierne náročné a nám došli peniaze na to, aby sme to ďalej zvládali.
Slovenské organizácie nám pomohli vybaviť ubytovanie na Kysuciach a keďže to z Kysúc do Užhorodu nie je tak ďaleko a zvládame dochádzať k lekárovi, rozhodli sme sa tam odísť.
Na Slovensko sme prišli 12. júna 2022. Tri mesiace sme bývali u jednej pani v Oščadnici, teraz bývame v Čiernom.
Hovoríte pekne po slovensky, využili ste nejaký kurz?
Nie, naučili sme sa sami. Z rádia, televízie, novín, ale aj vďaka tomu, že sme sa od začiatku snažili rozprávať po slovensky. Manžel si našiel prácu v Kysuckom Novom Meste hneď, ako sa naučil rozprávať. Ja pracovať zatiaľ nemôžem, musím sa starať o dcéru.
Nebol pre vášho manžela problém odísť z Ukrajiny, keď tam bol vyhlásený vojnový stav?
Dcéra bola invalidná a potrebovala oboch rodičov. Nedokázala by som sa o ňu postarať sama a uživiť nás už vôbec nie. Vtedy bol tak zákon postavený, stačilo doložiť dcérin zdravotný stav.
Medvedica mu zahryzla do nohy, pazúry zaťala do chrbta. Hasič sa spamätáva z útoku rozzúrenej šelmy Čítajte Na Ukrajine ste museli nechať rodinu aj priateľov. Sú všetci v poriadku?
Členovia našej rodiny sú dnes v poriadku. Zajtra už byť nemusia. Čo sa priateľov a známych týka, tak veľa kamarátok s deťmi odišlo do zahraničia. Odišiel každý, kto mohol.
Mnoho priateľov a známych však zomrelo. A nielen priamo na fronte, ale aj doma, v obchode či na ulici. Vojna je nepredstaviteľná. Každý kto nemohol odísť, pretože nemal peniaze alebo tú možnosť, tak čaká doma a má strach.
Bývali ste v byte, mali ste dva obchody s počítačmi. Ostalo vám niečo z toho?
Osem mesiacov po začatí vojny nám bomba poškodila byt prvýkrát. Na celom paneláku nám porozbíjalo okná, balkóny aj vybavenie. Panelák stojí, ale nie je obývateľný.
Čo sa obchodov týka, nezostalo nám nič. Všetko je zničené.
Budete sa chcieť vrátiť domov, keď skončí vojna?
Nie. Ja ani moja rodina sa do Charkova vrátiť nechceme. Je to príliš blízko, len osem kilometrov od hraníc s Ruskom a ten strach z toho, že sa môžete kedykoľvek zobudiť na to, že vaše mesto bombardujú, je nepredstaviteľný. Ten nikdy nezmizne. Na Ukrajinu sa však vrátiť chceme, no už nie ku hraniciam s Ruskom.
Milujem naše mesto, no je zničené a navždy poznačené vojnou.
Už ste spomínali, že počúvate slovenské rádiá a sledujete televíziu. Sledujete politiku?
Sledujem, ale nechcem sa ňou nechať nijako rozhodiť. Nemám prečo. Každý prezident je príliš malý človek na to, aby niečo urobil sám. Všetko je len o tom, odkiaľ idú peniaze.
Pred voľbami som počula všetkých prezidentských kandidátov a veľmi ma prekvapilo, že jeden z kandidátov nechcel podporiť Ukrajinu zbraňami, aby nepodporoval vojnu, ale predávať ich mu nevadí.
Ale na druhej strane, ja chápem, že každý štát sa stará o seba a nie o suseda. V Ukrajine máme 24 krajov a v podstate každý je taká malá krajina, ktorá funguje samostatne. Je to asi normálne. Najdôležitejšie je, aby bol každý človek človekom a neubližoval.
Fotenie má byť zážitok, na ktorý bude model rád spomínať, tvrdí umelecká fotografka Čítajte Stretli ste sa na Slovensku s nejakými nenávistnými prejavmi kvôli tomu, že ste z Ukrajiny?
Stretla, ale nebudem vám o tom rozprávať. Je to jedno jediné percento všetkých ľudí. Tých deväťdesiatdeväť sú úžasní ľudia, ktorí nám nezištne pomohli a pomáhajú.
Takže ste sa u nás streli najmä s dobrými ľuďmi?
Stretla. Na Slovensku žijú veľmi dobrí ľudia a denne mi to dokazujú. Ďakujem, Slováci. Ďakujem každému, kto podporuje našu krajinu, bez ohľadu na politickú situáciu a rozdelenú spoločnosť. Za každý dobrý čin a podporu vám ďakujem.
Tento článok vznikol vďaka podpore z UNESCO programu Podpora pre ukrajinských utečencov prostredníctvom médií, ktorý financuje japonská vláda.
