ČADCA. V policajnom zbore pracoval 25 rokov, po vzniku Slovenska stál takmer desaťročie na čele slovenských vyšetrovateľov. Svoju profesionalitu ukázal aj počas drsných deväťdesiatych rokov, keď v uliciach explodovali autá a vraždy boli na dennodennom poriadku.
Hovoria mu slovenský Falcone, za mreže dostal viacerých gaunerov a mafiánov.
Rozprávali sme sa s Jaroslavom Ivorom z Čadce.
V rozhovore sa dočítate aj:
- Ktorý vyšetrovateľ je vzorom pre Jaroslava Ivora,
- Ako sa formovali na Slovensku skupiny organizovaného zločinu,
- Ktoré prípady vyšetrovateľovi najviac ostali v pamäti,
- Ako sa cítil na mieste činu pri masovej vražde v Dunajskej Strede
Ste autoritou v oblasti trestného práva. Zažili ste šiestich ministrov vnútra, viedli vyšetrovateľov na Slovensku. Snívali ste už ako dieťa, že budete kriminalistom, vyšetrovateľom?
Už keď som bol malý žiačik, veľmi často som navštevoval čadčiansku knižnicu. Bol som jeden z najaktívnejších čitateľov. Najskôr som čítal rozprávky. Ale neskôr som prešiel na kriminálne romány, detektívky.
Ja vždy tvrdím, že dobrá rozprávka je veľmi podobná dobrej detektívke. To je z latinského slova detecteo, teda odhaľovať zločin a jeho páchateľa. V rozprávkach vždy platilo, že dobro musí zvíťaziť nad zlom.
A v dobrej detektívke čitateľ vždy tiež očakáva, že sa podarí odhaliť zločin a najmä, že sa podarí potrestať páchateľa. A mne sa vždy páčilo, že detektív, či už to bol Sherlock Holmes alebo potom Hercule Poirot, vždy odhalili páchateľa.
Reštaurácia s výhľadom, nonstop potraviny a prvý eskalátor. DRUŽBA sa zmení na moderný obchodný dom Čítajte Voľakedy v siedmej triede základnej školy sa nás súdružka učiteľka opýtala, čím chceme byť. A vtedy som prvýkrát napísal, že chcem byť kriminalista.
Moja záľuba v literatúre ma neopúšťala na strednej ani vysokej škole. Počas štúdia som pracoval na katedre trestného práva a kriminalistiky. Sedel som v kancelárii napríklad s Ivanom Gašparovičom, neskorším prezidentom.
Po vojne som sa stal vyšetrovateľom na Kysuciach a postupne som sa prepracoval na post šéfa slovenských vyšetrovateľov. Kriminalistiku som robil 25 rokov, takže sa mi naplnil môj sen.
Každý kriminalista má nejaký svoj vzor, či už je knižný alebo reálny. Ako je to u vás? Povráva sa, že máte doma celú zelenú knižnicu, teda tie najlepšie diela kriminálneho žánru od spisovateľov z celého sveta. Našli ste v nej vy svoj nejaký detektívny vzor?
Môžem spomenúť dvoch ľudí. Pokiaľ ide o literárnych predstaviteľov kriminálneho žánru, tak mojím obľúbencom je Hercule Poirot. Na rozdiel od moderných severských krvavých kriminálnych románov, ktoré ja veľmi nečítam, tento detektív používa na odhalenie páchateľa úvahy a logické myslenie, ako tomu on hovorí, šedé bunky mozgové. Každý prípad rieši s noblesou. Obdivujem aj autorku Agathu Christie, ktorá dokázala napísať skvelé detektívky.
Pokiaľ by sme chceli hovoriť o reálnej osobe, tak je to taliansky vyšetrujúci sudca Giovanni Falcone. Veľa som o ňom prečítal a veľa sa dozvedel o jeho práci. Aj pri prijímaní novej legislatívy v roku 1994 som sa nechal inšpirovať prostriedkami boja proti organizovanému zločinu, ktoré vymyslel a realizoval práve Giovanni Falcone.
Šéfom slovenských vyšetrovateľov ste boli práve v divokých deväťdesiatych rokoch, keď po Nežnej revolúcii začali vznikať prvé organizované zločinecké skupiny a gangy, v uliciach explodovali autá, každý región na Slovensku mal svojho bossa. Ako ste prežívali toto drsné obdobie?
Je pravdou, že deväťdesiate roky boli veľmi náročné, a to z viacerých pohľadov. Išlo o to, že došlo k zásadnej zmene spoločenskej situácie. Trestné činy za bývalého režimu neboli až také závažné, brutálne. Väčšinou to boli krádeže, sprenevery, rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve. Keď došlo k vražde, bolo to niečo výnimočné.
Na stav po revolúcii neboli pripravení ľudia, ale ani právna úprava. Z mesiaca na mesiac sa všetko menilo. Bolo potrebné riešiť mnohé postupy, ktoré predtým neboli známe.
Po otvorení hraníc po roku 1990 začali na Slovensko prúdiť mnohé skupiny zahraničného organizovaného zločinu hlavne z Balkánu a Ázie, ktoré tu hľadali trhy pre drogy a ďalšie tovary.
Potom však začali vznikať slovenské skupiny organizovaného zločinu, ktoré si začali rozdeľovať teritória. Každá mala svojho bossa. Najskôr sa rešpektovali, no časom chcel mať každý väčšiu moc a ovládať väčší región. Začali konflikty a boje medzi mafiánskymi skupinami, vraždy mafiánskych bossov, kde si šéfovia gangov objednávali vraždy alebo sa navzájom strieľali.
Obedové menu na Kysuciach zdraželo, reštaurácie však núdzu o návštevníkov nemajú Čítajte Je pravdou, že to bolo pre verejnosť veľmi nepríjemné, človek sa mohol dostať do prestrelky, takpovediac, ani nevedel ako.
Napríklad v Bratislave na Obchodnej došlo k prestrelke medzi dvoma skupinami a bol zasiahnutý človek, ktorý tam sedel so svojou priateľkou. Bol usmrtený. Takýchto prípadov bolo viac. Ľudia sa pýtali, čo robí polícia. Prečo nezakročí, prečo nerieši túto situáciu.
Prečo?
Skupinám z podsvetia sa darilo z viacerých dôvodov. Okrem iného aj preto, že naša legislatíva nebola pripravená pružne a efektívne reagovať na tieto nové formy kriminality. Ďalej najmä preto, že organizovaný zločin si začal budovať svoje zázemie tak, že kontakty s niektorými vtedajšími príslušníkmi polície, ale najmä Slovenskej informačnej služby, boli budované s cieľom obranných aktivít, aby teda znemožnili odhalenie a efektívne stíhanie členov týchto organizovaných skupín.
Mafiáni rešpektovali princíp omerty, mlčanlivosti pod hrozbou smrti. Každý, kto by sa spriečil, bol potrestaný tým najprísnejším trestom. Rovnaká bola aj situácia s bielymi koňmi, ktorí keď poslúžili, tak boli likvidovaní.
Aj keď polícia vedela o mnohých organizovaných skupinách, o ich štruktúre, kto ich vedie a čoho sa dopustili, problém bol zadovážiť dôkazy. Preto sme v 90. rokoch zaviedli do nášho právneho poriadku inštitúty ako utajený svedok, chránený svedok alebo spolupracujúci obvinený.
To bola aj špecialita Falconeho, že vybral z celej siete organizovaného zločinu najslabšie články, teda osoby, ktoré by mohli hovoriť. Ich svedectvo vymenil za beztrestnosť. Tí, ktorí sa nevyvraždili, začali postupne hovoriť a my sme postupne zatýkali a obviňovali.
Tak dopadol nakoniec aj boss všetkých bossov Mikuláš Černák, ktorý dostal doživotie za šestnásť vrážd, ale hovorí sa, že ich mohlo byť dvadsať až tridsať. Aj on sám si uvedomil, že ak bude hovoriť, bude spolupracovať, tak môže dospieť až k podmienečnému prepusteniu.
V deväťdesiatych rokoch boli vraždy, lúpeže, prepadnutia a prestrelky na dennodennom poriadku. Bolo v tom období dostatok policajtov, ktorí mohli riešiť takéto trestné činy? Boli dostatočne vybavení, či už technicky alebo skúsenosťami?
Základný rozdiel medzi štátnym orgánom a organizovaným zločinom je v tom, že štátny orgán môže konať len tak, ako mu umožňuje zákon, iné prostriedky použiť nemôže. Mafián môže urobiť čokoľvek a kdekoľvek, nič ho neobmedzuje.
Je pravdou, že v tom 90. roku došlo aj k veľkej personálnej obmene v polícii.
Veľa ľudí odišlo, obávali sa práve tohto boomu nového charakteru zločinu, ale prišlo veľa nových policajtov, ktorí sa začali zaoberať novou trestnou činnosťou a postupne získavali skúsenosti aj na stážach v zahraničí. Ja si vážim všetkých tých, ktorí zostali a zotrvali, pomáhali odhaľovať tých najnebezpečnejších gaunerov.
V polícii ste odslúžili štvrťstoročie a za tie roky ste sa stretli s mnohými prípadmi, ktoré v tom období rezonovali aj vo verejnosti. Ktoré z nich s vami najviac zamávali?
Tých prípadov je veľmi veľa. Prvým a jedným z najvýznamnejších prípadov, ktorý sme vyšetrovali, bol prípad odsúdeného Ondreja Riga, sériového vraha. On sa dopúšťal sériovej trestnej činnosti v Bratislave, ale je pravdou, že bol odsúdený aj za tri vraždy v Holandsku.
Tento prípad bol pre mňa veľkou výzvou, Bratislava žila pred Ondrejom Rigom vo veľkom strachu. Jeho modus operandi bol v tom, že si vytypoval v lete pootvorené okno na prízemí a ak zistil, že za oknom je nejaká žena, v noci vliezol dovnútra.
Následne tú ženu hrubým agresívnym spôsobom zavraždil. Rozmliaždil jej hlavu a potom na tej mŕtvole ešte vykonával pohlavný styk.
Oščadničan obchodoval s poľskými cigaretami Čítajte Veľmi nám záležalo na tom, aby sme tohto vraha zadržali. Pri tomto prípade bola prvýkrát na Slovensku použitá metóda analýzy DNA. Použili sme to tak, že sme zaisťovali stopy z miesta činu. To boli spermie, ktoré tam zanechal páchateľ. Porovnávaním vzoriek jeho krvi s tými biologickými vzorkami na mieste činu sa preukázalo, že práve on bol tým vrahom.
Ondrej Rigo bol obvinený, obžalovaný a odsúdený na doživotie s tým, že on počas celého vyšetrovania odmietal vypovedať. Zaujímavosťou je fakt, že súd ho odsúdil len na základe biologických stôp.
