Počas jeho futbalovej kariéry sa v mužstvách stretol s hráčmi ako Dávid Hancko, Milan Škriniar, Denis Vavro, Miroslav Káčer a mnoho ďalších. Začínal v Žiline a postupne si vyskúšal najvyššiu slovenskú ligu, pôsobenie v Česku i Nemecku.
Viac ako na ihrisku však trávil čas v nemocnici a zotavovaním sa zo zranení. Finálna bodka za profesionálnou kariérou prišla práve v Nemecku, keď počas jedného roka absolvoval dve operácie.
„Bolo to náročné obdobie na moju psychiku, pretože som išiel do Nemecka s tým, že chcem reštartovať svoju kariéru a z trinástich mesiacov som bol osem zranený,“ priznáva Matej Dybala, odchovanec MŠK Žilina.
Matej Dybala (25) následne vymenil kopačky za fitness. „Najkrajší pocit je, keď vám klient povie, že ste mu zachránili život,“ hovorí bývalý profesionálny futbalista.
V rozhovore sa okrem iného dozviete aj
- aká bola Dybalova profesionálna futbalová kariéra,
- ako sa dostal od futbalu k fitness,
- čo znamená, že klientovi zachránil život.
Aké boli vaše futbalové začiatky ?
K futbalu som sa dostal ako dieťa, keďže môj otec taktiež hrával, odmalička som mal doma svoj vzor. Aj keď zo začiatku to nebolo čisto iba o futbale, venoval som sa viacerým športom ako basketbal, volejbal, hokej či florbal.
Nakoniec vyhral futbal, za čo som veľmi rád, pretože mi dal veľmi veľa do života a, samozrejme, som spoznal množstvo skvelých ľudí, ktorých by som bez neho nespoznal. S futbalom som začínal u nás v Bytči, kde som pôsobil až do starších žiakov a následne moje kroky viedli do MŠK Žilina.
Z U19 ste prešli do žilinského B-čka a potom do Bardejova. Ako sa zrodil tento prestup?
Nepresvedčil by ho ani milión od Realu Madrid. Odmietol ponuky z druhej ligy, život rozbehol inak Čítajte Áno, môj prvý prestup zo Žiliny bol do Bardejova, kde som strávil pol roka na hosťovaní. Tento prestup sa zrodil na poslednú chvíľu, pretože v súťaži sme už mali odohrané dva zápasy, po ktorých mi tréner oznámil, že môžem odísť na hosťovanie.
Keďže veľa tímov už malo káder uzavretý, naskytla sa mi príležitosť posilniť Bardejov, ktorý ešte stále hľadal pár hráčov do svojho tímu, takže som neváhal a zamieril som na východ Slovenska.
Po pol roku strávenom v Bardejove som sa presunul do Serede, ktorá v tom ročníku pôsobila v najvyššej súťaži. Tento prestup sa zrodil takým spôsobom, že som dostal možnosť ísť na skúšku do Serede, kde to nakoniec vyšlo a mohol som si vyskúšať slovenskú najvyššiu súťaž, bohužiaľ, kvôli zdravotným problémom som zasiahol iba do jedného ligového zápasu.
Strávil som tam taktiež pol roka a potom som sa sťahoval do Českej republiky, v tej dobe do treťoligového Táborska. Tento prestup sa opäť uskutočnil až na poslednú chvíľu, pretože som mal pôvodne podpísať zmluvu v Liptovskom Mikuláši, kde sa tento prestup nakoniec neuskutočnil kvôli zdravotnému problému, takže som zamieril na juh Čiech.
Pôsobil som tam približne dva roky, počas ktorých sa nám podarilo postúpiť z tretej ligy do druhej, čo bol pre mňa zatiaľ jediný postup v mojej futbalovej kariére. Nasledoval prestup do Považskej Bystrice, ktorá v tej dobe pôsobila v tretej lige. Tu som sa zdržal pol roka a v polovici sezóny sme sa po vzájomnej dohode rozhodli ukončiť našu spoluprácu.
Vašou poslednou zastávkou bol tím z piatej nemeckej ligy VFB Auerbach.
Tento prestup sa zrodil pomerne rýchlo, prišiel som na dva prípravné zápasy, tréner bol so mnou spokojný, v priebehu pár dní sme podpísali zmluvu. V tomto mužstve som sa zdržal trinásť mesiacov, ale väčšinu času som mal zdravotné problémy, absolvoval som dve operácie, z ktorých som sa postupne zotavoval.
V ktorom klube sa vám páčilo najviac?
V každom jednom klube sme hrali iný štýl futbalu, takže nemôžem ich porovnávať. V každom jednom sa mi hralo výborne, samozrejme, pre hráča je najdôležitejšie, aby sa mu vyhýbali zranenia, čo sa mi v niektorých kluboch, bohužiaľ, nepodarilo, ale taký je šport a človek musí s takýmito situáciami počítať.
Ak by som ale mal vyzdvihnúť nejaký klub, v ktorom sa mi hralo najlepšie, tak to bolo Táborsko, možno to bolo kvôli tomu, že som tam strávil najviac času, spoznal som tam skvelých ľudí, prežili sme tam spolu Covid, čo vôbec nebolo pre nás športovcov jednoduché obdobie, taktiež aj tréner Brožek, ktorý tam pôsobil, mi dal do môjho futbalového života asi najviac. Z tohto pohľadu môžem povedať, že v Táborsku sa mi hralo najlepšie, boli sme tam ako jedna rodina.
Mali ste ponuky aj od iných klubov?
Nejaké ďalšie ponuky boli, ale nikdy sa to nedostalo do štádia, že by som bol už jednou nohou v tom danom tíme, takže ani nebudem konkretizovať, o aké kluby išlo.
