KYSUCE. Zvonenie proti búrke bolo a na niektorých miestach je až do dnes zaužívaným zvykom. Ide o starý pohanský zvyk, ktorý sa postupne vo vnímaní obyvateľstva zaradil do kresťanského sveta. Viac informácií o tomto zvyku prináša vedúci oddelenia spoločenských vied a fondov a historik Kysuckého múzea Marián Liščák.
Prvé záznamy o zvonení proti búrkam v Trenčianskej stolici siahajú už do roku 1531, kde bolo v Trenčíne vyplatené učiteľovi, ktorý 4 krát zvonil proti búrke a bleskom, aby ich odohnal z chotára mesta spolu 12 zlatých.
V Trenčíne sa takto potom údajne zvonilo ešte aj koncom 18. storočia, kde mali zvonári u tamojších piaristov za túto službu samostatnú odmenu. Ľudia v 19. storočí vnímali zvonenie proti búrke aj ako prosbu k pánu Bohu, aby od nich búrku odvrátil. Zvonilo sa tak nielen v kostoloch, ale aj v kaplnkách či samostatne stojacich zvoničkách roztrúsených po obciach na Kysuciach.
Zvuk zvonov mal rozohnať búrkové mraky a ochrániť ľudí pred nebezpečenstvom. Zvonenie malo v sumári tri dôvody. Ľudia jednak verili, že božia sila ich ochráni a pomôže im zahnať toto nebezpečenstvo. Druhým, praktickým, bola varovná sila zvonov, keďže vďaka ich zvuku sa mohli ľudia včas pripraviť a schovať. Tretí bol symbolický, keďže zvuk zvona vyjadroval jednotu a spoločnú súdržnosť komunity.
Dni obce Zborov nad Bystricou oslávili spojením hudby, zábavy, kresťanstva a tradícií Čítajte So zvonením proti búrke sa najvýraznejšie viaže spojenie pochádzajúce zo stredovekého švajčiarskeho zvona (Schaffhausen) „Vivos voco. Mortus plango. Fulgura frango,“ teda „Živých volám. Mŕtvych oplakávam. Blesky zaháňam.“ Toto motto preslávil o niekoľko storočí neskôr nemecký básnik Fridrich Schiller, ktorý ho použil vo svojej básni Pieseň o zvone. Autor tu proces odlievania zvona využíva ako metaforu pre rôzne fázy života človeka.
Na Kysuciach zvonil aj notár
Zvon a jeho zvonenie aj napriek nepriazni osudu zvoláva ľudí, pripomína im ich spoločné hodnoty a tradície. Pomáha v najťažšom čase nájsť ľuďom spoločnú silu.
Zvony proti búrkam zvonili od stredoveku aj na Kysuciach. A nebolo to len na vidieku. Priamo v mestských účtoch Čadce z roku 1838 nachádzame aj výdavok pre notára za zvonenie na veži v čase búrky. Obdobne sa zvonilo v Kysuckom Novom Meste, kedy sa v roku 1832 vyplatilo zvonárom zvoniacim proti búrke zúriacej 19. júna daného roka 40 grajciarov a ďalších 60 grajciarov za zvonenie proti búrke 30. augusta.
Knihy si môžete požičať aj mimo otváracej doby. Kysucká knižnica má prvý bibliomat v žilinskej župe Čítajte V druhej spomenutej cene však už boli zahrnuté aj sviece spotrebované na stráži (varte). A potom podobne ako v Čadci v roku 1838 sa v Kysuckom Novom Meste vyplatila zvonárom odmena za až 6 násobné zvonenie proti búrke v nočnom čase. To poukazuje na silnú búrku, ktorá sa v prvej polovici júla 1838 prehnala Kysucami.
Zvonári strážili počasie
Podobne sa záznamy o zvonení proti búrke frekventovane opakujú napríklad v obciach Bystrickej doliny, kde sa zachovali podrobné záznamy obecnej administratívy z prvej polovice 19. storočia. Napríklad v Novej Bystrici v roku 1827 zaznamenali opravu lampáša do kostolnej veže a výdavky za sviece cez letné noci, keď sa zvonieva proti búrkam.
Takýto záznam o platbách za sviečky na zvonenie počas búrok sa potom v Novej Bystrici opakuje aj v rokoch 1830, 1832, 1837, 1840, 1841, 1843 a 1844. V Starej Bystrici sa dokonca v roku 1840 nielen zvonilo proti búrke, ale 20. júna sa konala za jej odvrátenie aj svätá omša, na ktorú obec prispela takmer dva a pol zlatými.
Poznáte zajaca dalmatínca, alebo barana červenookého? Areál školy v Rakovej sa zmenil na zvieraciu farmu Čítajte Tou istou sumou na túto omšu prispela aj susedná obec Radôstka patriaca vtedy pod Starobystrickú farnosť. Inak však podobne ako v susednej Novej Bystrici aj Stará Bystrica platila predovšetkým za sviece do veže počas nočného zvonenia proti búrkam.
Zvonára odmenili pálenkou
Pekný záznam z roku 1845 obsahujú obecné účty Klubiny, ktorá odmenu za zvonenie v tamojšej zvonici „zvonárovi skrz búrky ťažkého oblaku zvonenia z celého roka“ dala vo forme pálenky za 20 grajciarov.
Periodická tlač druhej polovice 19. storočia sa snažila šíriť osvetu a vykoreniť tento zvyk. Naučiť ľudí, že zvonením búrku síce nerozoženú, ale môžu tak napríklad ukázať svoje nábožné bdenie, či už vo dne alebo v noci.
V katolíckom časopise Cyrill a Method z roku 1852 sa uvádza zaujímavý prípad zo Zliechova, kde v čas búrky blesk usmrtil tamojšieho obyvateľa priamo v kostolnej veži, keď sa snažil tam dostať zazvoniť proti nej. Aj tu sa uvádza, že napriek nekonečne opakovaným snahám duchovných napomínať, odhovárať, zdôvodňovať a vysvetľovať, tak ľud sa od tohto zvyku odhovoriť nedarí.
Nepomáhalo ani vyhrážanie sa zvonárom, že sa im v prípade takéhoto konania nevyplatí odmena za zvonenie. Proti búrke pritom zvonili častokrát dedinskí učitelia, ktorí okrem toho často plnili aj úlohu dedinských notárov. V druhej polovici 19. storočia však takýto zvyk bol už všeobecne považovaný za hanbu učiteľského povolania.
Namiesto asfaltu rozkvitnuté útočisko. Z fádneho školského dvora vybudovali zelenú oázu Čítajte
