ČADCA. Slovenskí prisťahovalci zohrali významnú úlohu pri formovaní kultúrneho a hospodárskeho prostredia Kanady. Ich cesta sa začala koncom 19. a začiatkom 20. storočia, keď ich migračné vlny poháňali politické nepokoje, hospodárske ťažkosti a hľadanie lepších príležitostí.
Dnes je slovenská komunita v Kanade svedectvom odolnosti a prispôsobivosti a bohato prispieva do rôznych odvetví, najmä do priemyslu.
Tak, ako mnohí Slováci, počas jednej z povojnových vĺn vysťahovalectva, emigrovali do Kanady aj Stolárikovci. Svojím odhodlaním a húževnatosťou sa zaradili medzi najvýznamnejších Slovákov pôsobiacich v Kanade.
Práve tejto rodine je venovaná výstava Stolárikovci – Z Kysúc do Kanady, ktorú pripravilo Kysucké múzeum v Čadci vďaka spolupráci s Ottawskou univerzitou v Kanade.
Humorista z Kysúc sa zapísal do Knihy slovenských rekordov. Chytilo ho drôtovanie Čítajte Mapuje strastiplné cesty tejto rodiny, ktorá sa postupne aklimatizovala v Severnej Amerike, kde dosiahla významné úspechy. Najvýraznejšou postavou je emeritný profesor a Ottawskej univerzity Marián M. Stolárik, ktorý celý svoj život podporoval a hájil záujmy Slovenska a Slovákov. Je zároveň predsedom Kanadskej slovenskej ligy.
V cudzine sa nestratili
Profesor Marián Stolárik nechýbal na vernisáži výstavy v piatok 27. septembra. Na Kysuce pricestoval spoločne s manželkou Annou. Výstava predstavuje rôzne dobové dokumenty, fotografie aj historické artefakty zo života troch generácií tejto významnej prisťahovaleckej rodiny.
„Profesorovi Stolárikovi som písal už pred desiatimi rokmi ešte ako študent doktorandského štúdia. Na jeho pozvanie som cestoval do Kanady, kde som sa zoznámil s jeho rodinou a zaujímavým životným príbehom,“ povedal na úvod výstavy jej zostavovateľ historik Kysuckého múzea Marián Liščák.
Historické fotografie predkov získal priamo od profesora Stolárika, počúval zaujímavé príbehy a historky z minulosti, ktoré zachytil na videozáznam. Ďalšie artefakty a písomnosti získal aj z bohatého archívu Ottawskej univerzity, kde Marián M. Stolárik pôsobil takmer štyri dekády.
Výstava Stolárikovci. (zdroj: Pavol Stolárik)„Za svoju prácu získal množstvo ocenení, z ktorých možno spomenúť ocenenie Vyslanca dobrej vôle udeleného v roku 2013 ministrom zahraničných vecí SR Miroslavom Lajčákom či medailu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí za zásluhy o upevnenie národného povedomia a kultúrnej identity Slovákov v zahraničí,“ doplnil historik.
Ako ďalej uviedol, Marián Stolárik a jeho rodina sú pekným príkladom spletitých osudov našich rodákov v cudzine a príkladom kam až sa v priebehu niekoľkých generácií mohli dostať.
„Sú pre históriu Kysúc veľmi dôležitými a je potrebné, aby ich Kysučania poznali. Veríme, že aj táto výstava prispeje k ich zaslúženému etablovaniu v národnej histórii, keďže pre Slovensko a Slovákov toho vo svete vykonali mnoho,“ dodal Marián Liščák.
Prednáška inšpirovaná vlastným životom
Pred samotnou výstavou sa uskutočnila v priestoroch Kysuckého múzea aj prednáška o slovenských vysťahovalcoch do Spojených štátov amerických a do Kanady. Tretiaci z čadčianskeho gymnázia boli prednáškou doslova unesení. Profesor Stolárik v nej spomenul aj rôzne príbehy z vlastného života, prestavil aj osobnosti, ktoré boli v Amerike známe, no na Slovensku bolo o nich zakázané rozprávať.
V Krásne nad Kysucou testujú novinku, má ochrániť chodcov pred cestnými pirátmi Čítajte Hovoril napríklad o Štefanovi Boleslavovi Romanovi, ktorý je spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom považovaný za najvýznamnejšieho slovenského občana 20. storočia. Je zároveň najbohatším a najvplyvnejším podnikateľom slovenského pôvodu v histórii. Spomínal ťažké začiatky imigrantov, ich hrdlačenie v baniach a oceliarňach za dolár a pol, ťažký život ich žien.
„Pre mňa bolo na prednáške zaujímavé to, ako pán profesor rozprával o ženách prisťahovalcov, ako žili v drevených chatrčiach, museli sa starať okrem svojho muža aj o ďalších nájomníkov, variť im, prať každý deň od uhoľného prachu zababrané oblečenie. Dokonca museli všetkým baníkom žijúcim v dome umývať zafúľaný chrbát. Ale na druhej strane si ich muži v Amerike vážili. Opak toho, ako to bolo v tej dobe na Slovensku,“ povedala k prednáške gymnazistka Adriana Lúčanová.
Prednáška o vysťahovalectve (zdroj: Pavol Stolárik)Okrem študentov si prednášku vypočuli aj publicisti a spisovatelia, ktorým sa už v minulosti vysťahovalectvom zaoberali. Stretli sme bývalého redaktora týždenníka Kysuce Ladislava Paštrnáka aj spisovateľa Pavla Holeštiaka.
„Je dobré pripomínať mladým ťažké osudy mnohých generácií, ktoré vycestovali do sveta, aby sa vyhli utláčateľskému režimu Rakúsko-Uhorska, hľadali slobodu a hospodárske príležitosti, alebo utiekli pred vojnou pred hospodárskymi problémami a politickými nepokojmi, prípadne po vojne pred komunistickým režimom. Mnohí bojovali za slobodu a samostatnosť Slovenska, no my si ich mená mál pripomíname. Napríklad Jozef Marián Kirschbaum, Štefan Boleslav Roman, aj Kysučania Ján Kocúr či Štefan Valko. Velikáni spomedzi zahraničných Slovákov,“ povedal Pavol Holeštiak.
Doma len po slovensky
Na vernisáži aj prednáške sa všetkým Marián Stolárik prihovoril krásnou slovenčinou.
„Rodičia si na to potrpeli. My sme doma hovorili len po slovensky. Neexistovalo, že by sme boli hovorili po anglicky a rodičia fakticky ani dobre nevedeli. Mamka poznala len takú kuchynskú angličtinu, otec vedel anglicky kvôli robote. On ma naučil aj čítať aj písať po slovensky. Zdokonalil som sa čítaním slovenských kníh a časopisov,“ povedal profesor Stolárik.
Rev motorov, bahno, dym a adrenalín. V Zákopčí súťažili podomácky vyrobené traktory Čítajte Marián Mark sa nielen významne podieľal na národnom a spolkovom živote v Kanade, ale prakticky celý svoj profesionálny život zasvätil v prospech Slovenska a Slovákov. Vyštudoval na univerzite v Minessote. Vybral si ju zámerne, pretože ako prvá začala systematicky zhromažďovať archívne písomnosti od imigrantov z južnej a východnej Európy a vykonávať rozsiahlejší výskum.
Pracoval v Kanadskom múzeum civilizácie, kde získal pozíciu pre výskum kanadských Slovanov v oddelení Kanadského centra pre štúdium ľudovej kultúry.
Počas práce v múzeu zhromaždil početné materiálne artefakty týkajúce sa slovenských dejín a kultúry a uložil ich do zbierok múzea, národnej knižnice a národného archívu. Stál aj pri zrode Katedry slovenských dejín v Kanade.
„Najskôr sme oslovili univerzitu v Toronte, ktorá súhlasila. Bolo vyzbieraných 500 tisíc dolárov od slovenských komunít žijúcich v Kanade i v USA. K tejto čiastke prispela kanadská vláda sumou štyristo tisíc, katedru sme teda mohli založiť. Dozvedela sa o tom vtedajšia československá vláda a prostredníctvom židovskej komunity chcela očierniť môjho priateľa a správcu peňažnej zbierky Jozefa Mariána Kirschbauma, že je vojnový zločinec. Torontská univerzita od našej dohody ustúpila a tak sme oslovili univerzitu v Ottawe. Tam sa to podarilo,“ opísal ťažkosti profesor.
Marián Stolárik získal miesto profesora na katedre, ktoré zastával ďalších takmer štyridsať rokov až do svojho odchodu do dôchodku v roku 2022. Počas svojho pôsobenia na katedre pravidelne prednášal o histórii Slovákov a o dejinách prisťahovalectva do Severnej Ameriky.
Na univerzite založil Slovenský archív, do ktorého získal veľa cenných dokumentov viažucich sa k slovenskej komunite. Založil osem štipendijných fondov na univerzite, ktoré podporujú štúdium slovenských dejín.
Uniformy podľa Francisciho
Na univerzite tiež usporiadal tri významné medzinárodné konferencie, na jednej z ktorých (v roku 2002) sa zúčastnil aj vtedajší prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster. Práve so Schusterom má tento kysucký rodák viac ako priateľský vzťah. Spoznali sa pred desiatkami rokov, keď Schuster v rokoch 1990 – 1992 pôsobil ako veľvyslanec ČSFR v Kanade.
„Keď končil, prišiel k nám na večeru. Bol z toho veľmi smutný, no zostali sme v kontakte. Keď som prišiel na Slovensko po revolúcii, prezidentom bol Michal Kováč. A prezidentská stráž mala vtedy veľmi škaredé uniformy a zaslúžili si oveľa krajšie. Pripomínali mi uniformy juhoamerických diktátorov. Keď sa stal prezidentom môj priateľ Rudolf Schuster, navrhol som mu, aby vytvoril uniformy podľa dobrovoľníkov z roku 1848, konkrétne podľa Janka Francisciho. Odpísal, že keď na to nájde peniaze, urobí to. A stalo sa,“ s úsmevom prezradil emeritný profesor.
Inšpiráciou pre uniformy čestnej stráže je uniforma dobrovoľníkov z roku 1848. (zdroj: prezident.sk)Možno práve Rudolf Schuster pošepol návrhárke Helene Jurikovičovej, ako by mali vyzerať. Pravdou je, že historické uniformy prezidentskej čestnej stráže sú inšpirované práve rovnošatou slovenských dobrovoľníkov z roku 1848, konkrétne Janka Francisciho. Národné prvky historickej verzie uniforiem zvýrazňuje klobúk s perom a ornamenty vytvorené šnúrou. Ich farebnosť vychádza zo slovenskej trikolóry.
Exkluzivita rovnošaty je zvýraznená bohatým zlatením a hnedou kožušinou na zimných čiapkach a lemoch vrchného kabátca. Vojenská hierarchia je na rovnošatách vyjadrená červenými výložkami s označením vojenskej hodnosti. Dôstojníci sú vybavení koženými kuriérskymi taškami s výšivkou štátneho znaku.
Koláče z kysuckého Makova posiela do celého sveta. Frgály ochutnali aj v Japonsku Čítajte Marián M. Stolárik bol ocenený Medailou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí za zásluhy o upevňovanie národného povedomia a kultúrnej identity Slovákov v zahraničí v oblasti šírenia odborných poznatkov o Slovensku a uchovania a rozvoja národného, kultúrneho a duchovného povedomia Slovákov v Kanade a Spojených štátoch amerických.
„Doposiaľ udržiavame tradície. Aj minule urobila manželka desať kíl strapačiek a zmizli veľmi rýchlo. Dodržiavame aj fašiangy, niekedy aj dožinkové slávnosti. Ale to si vždy objednáme kuchára, ktorý nám uvarí slovenské jedlá. Je to veľmi obľúbené,“ dodal na záver profesor Marián M. Stolárik.
Zo života Mariana M. Stolárika:
Už Mariánov starý otec Imrich odišiel za Atlantik, lebo aj jemu učarovala vidina rýchleho zárobku v Amerike. Dúfal, že sa mu podarí ušetriť nejaké peniaze, za ktoré si potom kúpi zem vo svojom rodnom kraji. V roku 1919 sa na Slovensko vrátil natrvalo, prikúpil pôdu a pozdvihol svoju rodinu z biedy, do ktorej upadla kým on pracoval v Amerike.
Neskôr v roku 1945 sa Mariánov otec Imrich Stolárik mladší začal obávať približujúceho ruského frontu. Preto koncom januára 1945 nastúpil so svojou rodinou do vlaku, ktorý ich odviezol do rakúskeho Aurolzmünstera, kde mali získať dočasné útočisko. Marián mal vtedy iba 2 roky. V tejto dedinke nakoniec so svojou rodinou strávil dlhých 6 rokov, bez možnosti návratu na Slovensko. V utečeneckom tábore žili v biednych podmienkach. Z tábora sa im nakoniec podarilo dostať v roku 1951 do Kanady.
Od roku 2016 predsedá profesor Stolárik Slovenskej kanadskej lige. Jej predsedom bol aj v rokoch 1993 – 1999. Slovenská kanadská liga dlhé roky bojovala za samostatnosť Slovenska. Napísal deväť kníh a viac ako šesťdesiat článkov do vedeckých časopisov, ktorých témou bola slovenská či prisťahovalecká história.V roku 2013 ho zaradili medzi „Vyslancov dobrej vôle“ Slovenskej republiky.
V roku 2022 bol ocenený Medailou Daniela Rapanta za celoživotné zásluhy, pričom vo svojej činnosti pokračuje aj po odchode do dôchodku.V roku 1998 ho slovenský minister zahraničných vecí vyznamenal striebornou medailou. V roku 2002 dostal od prezidenta Slovenskej republiky Prezidentskú medailu.
