BUDATÍNSKA LEHOTA. Jeho túžbu stať sa cirkusantom spočiatku nebral vážne nikto. Detské sny DANIELA KVAŠŇOVSKÉHO sa ale nerozplynuli, od prvých pokusov na strome v záhrade to dotiahol na vzdušného akrobata vo Francúzsku, kde je aktuálne autorom vlastného projektu.
Presadil sa napriek tomu, že v regióne ani na Slovensku veľa možností na trénovanie nemal, k cirkusovému svetu si našiel svoju cestu cez súčasné javiskové umenie. Po štúdiu konzervatória v Martine napredoval aj na vysokej škole v Brne, pričom sa v akrobacii zdokonaľoval hlavne ako samouk.
„Aby som ale mohol v cirkusovom svete aj reálne uspieť, potreboval som riadne trénovať, zlepšovať sa v technike a fyzických výkonoch. Rozhodol som sa teda vyskúšať prijímačky na prípravnej novo-cirkusovej škole v Turíne v Talianku,“ rozpráva rodák z Budatínskej Lehoty s tým, že oproti ďalším uchádzačom bol v istej nevýhode.
Kým oni sa vo svojej krajine mohli cirkusu venovať už na základnej škole, Daniel podobnú príležitosť nemal. Cez prijímacie konanie však prešiel, a ako spomína, zažil vojenskú školu. „Prvé noci som nespal kvôli bolesti a premýšľal nad kúpou letenky domov. Dnes už viem, že išlo o najlepšie možné rozhodnutie,“ dodáva Kysučan, ktorý napokon ako úspešný umelec zakotvil vo Francúzsku, v kolíske nového cirkusu.
Pamätáte si ešte na svoj prvý kontakt s cirkusom? Zaujal vás už vtedy?
Hoci si konkrétne prvý moment nepamätám, viem, že cirkus ma fascinoval už od detstva. S rodičmi som ho navštevoval pravidelne, túžil som sa stať vzdušným akrobatom. Vtedy som ale ešte nemal tušenie o súčasnom, alebo inak povedané novom cirkuse, akému sa venujem dnes.
Poznal som iba ten tradičný, ktorý raz za čas zavítal do okolitých miest, čo bola moja jediná spojka s cirkusovým umením. Obdivoval som ho od čias materskej školy a moja vášeň preň nikdy nezoslabla. Približne v 15 rokoch som však objavil existenciu jeho modernejších a inovatívnejších foriem. Tie ma inšpirovali.
Ďalej sa dočítate aj:
- prečo sa chcel z talianskej školy vrátiť domov,
- v čom mal oproti umelcom z iných krajín nevýhodu,
- ako sa mu podarilo uspieť vo Francúzsku,
- aké postavenie majú tamojší cirkusanti,
- na čo bude zameraný jeho vlastný projekt.
Keď som neskôr nastúpil na herecké konzervatórium v Martine, divadelné umenie a jeho citlivosť sa stalo pre mňa zásadným. Túto hĺbku scénického umenia som teda ako divák nevyhnutne hľadal už aj v cirkusových predstaveniach. Vtedy to bol práve Cirque du Soleil, teda Slnečný cirkus, ktorý mi toto očakávanie v televízii, ale aj naživo naplnil.
Teraz už viem, že táto spoločnosť nespadá do žánru, ktorému sa venujem dnes, no bol to pre mňa mostík k ďalšiemu objavu, akým je práve súčasný cirkus. Žáner, ktorý je v paralele napríklad so súčasným tancom alebo divadlom vo všetkých jeho podobách. Do hĺbky tohto scénického umenia som sa ponoril trochu neskôr, počas štúdia fyzického divadla na Janáčkovej akadémii múzických umení (JAMU) v Brne.
Súčasný cirkus začína byť v Česku už udomácnený. V zahraničí a hlavne vo Francúzsku ani nehovoriac.
Kým popíšete niekoľkoročnú umeleckú cestu, skúste priblížiť svoju motiváciu. Čím vás cirkus natoľko očaril?
Vždy ma najviac inšpirovala práve vzdušná akrobacia, jej krása aj nebezpečnosť. Okrem toho kostýmy, svetlá, celková idea efemérneho sveta. Umelci len za pár dní postavili už v existujúcom meste to svoje, žijúce farbami a svetlami. Človek skrátka vojde do šapita a ocitne sa v inej realite.
Do raja surfistov išla na dovolenku, do práce sa už nevrátila. Slovenka založila módnu značku a plní si sen Čítajte Od mala som bol veľmi viazaný na umenie. Navštevoval som výtvarný, dramatický aj tanečný krúžok. Určite som nebol jediným dieťaťom s túžbou stať sa cirkusantom. Síce to vyznie hlúpo, a nad podobnými detskými predstavami sa zrejme viacerí len pousmejú, ja som bral túto víziu vážne.
Bol som cirkusom pohltený natoľko, že som si k nemu našiel cestu cez súčasné umenie. Nikdy som neodišiel s Cirkusom Humberto na štyroch slonoch, aj keď by som ako dieťa nebol proti. Vybral som sa postupne vlastným smerom cez súčasné javiskové umenie, a tak sa mi podarilo splniť si sen.
Aké boli reakcie vášho okolia? Kedy začalo veriť, že to niekam dotiahnete?
Všetci ma brali najskôr s humorom. Dodnes sa smejeme na orechu, ktorý sa stal výrazným objektom mojich začiatkov. Išlo o strom vo vedľajšom dvore u uja na záhrade. Pravidelne som si naň vešal vlastnoručne vyrobené akrobatické náčinia, vyhotovené svojpomocne z nájdených látok, zo starých dáždnikov alebo jutového lana, po ktorých som následne lozil. Všetci blízki zvykli hovoriť to isté: ,,Dano sa vešia po orechu.” A táto fráza v našej rodine rezonuje dodnes.
Postupne však rodičia pochopili, že nejde len o chvíľkové pobláznenie. Nadšenie z cirkusu ma neomrzelo ani na druhom stupni základnej školy. Otcovi som nedal pokoj, pokiaľ ma nepovozil po všetkých okolitých mestách, kde cirkus zavítal. Vzhľadom k tomu, že som mal postupne čoraz bohatšie základné umelecké vzdelanie a podporili ma aj podnety týchto pedagógov, hlásil som sa na herecké konzervatórium v Martine.
Doteraz si pamätám deň otvorených dverí, ktorého som sa zúčastnil ešte pred prijímacími skúškami. Povedal som totiž, že sa chcem venovať cirkusu, no keďže cirkusové školy na Slovensku nemáme, vybral som si aspoň herectvo. Na škole ma vysmiali, no napokon i prijali.
V zahraničí je cirkus bežná súčasť kultúrneho života. (zdroj: Loic Réau)Hoci som miloval a milujem aj divadelnú scénu, cirkus bol naďalej moja priorita. Ako samouk som začal robiť vzdušnú akrobaciu, čo bolo síce nebezpečné, no v regióne krúžky zamerané na podobnú činnosť neboli a nie sú. Nemal som na výber. Zdokonaľoval som sa sám.
Kam ste sa posunuli ďalej?
Neskôr bolo najlogickejšou cestou nastúpiť na fyzické divadlo na JAMU. Malo totiž najbližšie k súčasnému cirkusu. V oboch prípadoch ide o vyjadrovanie sa pohybom, jedná sa o postdramatické javiskové umenie.
Dokonca i samotné štúdium som zakončil tvorbou prislúchajúcou k súčasnému cirkusu. V 50-minútovom sóle s názvom Nivó bola vzdušná akrobacia na lane hlavným výrazovým prostriedkom. Lano je mojou cirkusovou disciplínou doteraz.
Aby som ale mohol uspieť aj vo väčšom svete súčasného cirkusu, potreboval som riadne trénovať, zlepšovať sa v technike a fyzických výkonoch. Rozhodol som sa teda vyskúšať prijímačky na prípravnej novo-cirkusovej škole v Turíne v Talianku.
Bol som prijatý a odtiaľ moje kroky, po dvoch rokoch náročnej fyzickej formácie, viedli do bašty cirkusového umenia v Paríži, kde som bol opäť prijatý na trojročný študentsko-pracovný kontrakt na prestížnej Akadémii Fratellini.
V centre Žiliny je pod zemou nevyužitý poklad. Voda Všiváka dá mestu nový rozmer Čítajte Vtedy už bolo jasné, že z javiskového sveta neodídem a že presadiť sa vo svete súčasného cirkusu je naozaj možné. Išlo navyše o oblasť, ktorá ma stopercentne napĺňala a zároveň sa mi v nej darilo. Spomínam si na základnú školu, kde som z predmetov skoro prepadal, no od strednej školy som dostával štipendiá za najlepší prospech. Zrazu som bol v prostredí, ktoré mi dávalo zmysel.
Spomínam si tiež na cudzie jazyky počas základnej školy, ktoré ma nebavili a boli pre mňa nedotknuteľné. Taliančinu a francúzštinu som sa ale neskôr naučil bez problémov a komunikácia v nich mi príde prirodzená na každodennej báze. Takže na tento prerod vďaka umeniu spomínam veľmi pozitívne a so smiechom konštatujem, že som k tomu nepotreboval ani tie štyri spomínané slony.
Zavážila pri tvojom napredovaní hlavne tvrdá drina alebo môžeme hovoriť skôr o talente?
Pri tomto povolaní talent, citlivosť pre umenie a empatia nesmú chýbať. Rovnako podstatná je aj cieľavedomosť, ako pri všetkom netradičnom a vybočujúcom z noriem. A vytrvalosť, keďže tento žáner spája umenie s fyzickou záťažou rovnocennou vrcholovému športu.
Už spomínaná formácia v Taliansku mi dala v prvých týždňoch natoľko zabrať, že som ju nazval militantnou.
Prečo?
Škola v Turíne je známa výbornými priestormi pre tréning cirkusových disciplín, trénovali sme v budove národnej gymnastickej asociácie. Mali sme teda rovnaké podmienky ako gymnasti pripravujúci sa na olympiádu, viedli nás skvelí tréneri. Svoje telo sme mohli dokonale pripraviť po fyzickej a technickej stránke, no to si vyžaduje drinu, ktorá nie je vždy veľmi príjemná.
Tréning sa začínal o siedmej ráno a denne trval aj osem hodín. Síce som od mala tancoval a na konzervatóriu a na vysokej škole som pravidelne absolvoval tanečné a pohybové hodiny, ale na takú fyzickú zaťaž som nebol pripravený. Prvé noci som nespal kvôli bolesti a premýšľal nad kúpou letenky domov.
