KRÁSNO NAD KYSUCOU. O špeciálnych silách sníval už ako trinásťročný, hneď po maturite vyrazil do regrutačného strediska a po rokoch plných extrémov sa stal seržantom elitnej Cudzineckej légie.
„Niekedy sme nespali pár dní za sebou a prešli až do akéhosi zombi módu, kedy sme už nevedeli riadne premýšľať. Len sme plnili rozkazy,“ spomína Kysučan MIROSLAV TRAUER (28) na výcvik vo francúzskej légii, kde napokon pôsobil vyše osem rokov.
Má za sebou misie na viacerých kontinentoch vrátane trojročného pôsobenia v amazonskej džungli, kde absolvoval najťažšie kurzy prežitia v rámci armád NATO.
Rodák z Krásna nad Kysucou sa po návrate domov rozhodol skúsenosti z extrémnych podmienok zúročiť pri učení druhých. Vedie kurzy zamerané na prežitie, fungovanie v krízových situáciách či ovládanie zbraní.
Vy ste o profesii vojaka uvažovali už ako dieťa. Čo vás motivovalo?
Rozmýšľal som o nej od svojich siedmich rokov, moja rodina ma k dobrodružnému životu viedla odmala. Už ako 13-ročný som zvažoval, ktorú z jednotiek by som si zvolil ako dospelý, pričom do úvahy pripadali všetky špeciálne sily nachádzajúce sa v Česku a na Slovensku. Istý čas som zvažoval aj anglické špeciálne jednotky typu SAS, kedy mi pohľad zmenil dokumentárny film s mojim najväčším vzorom, ktorým je Bear Grylls, expert na prežitie.
Dva mesiace strávil aj v Pakistane. (zdroj: archív Miroslava Trauera)Chcel som mu byť podobný a slúžiť v britských špeciálnych silách. Ako som však zistil, potreboval by som najskôr získať britské občianstvo, čo môže trvať viac než päť rokov. Keby som sa britským vojakom predsa len stal, až po dvoch rokoch by som sa mohol zúčastniť výberu do špeciálnych síl. Vtedy by som mal 28 až 29 rokov, a to ma odradilo.
Ďalej sa dočítate aj:
- ako sa do légie pripravoval,
- čím ho realita počas výcviku prekvapila,
- ako chcel odísť kvôli žehleniu,
- čo mu dalo zabrať na prežití v amazonskej džungli,
- na čo sa zameral po návrate domov.
Každopádne, Grylls raz nahral dokument s elitnými francúzskymi légiami, ktorý som videl ako 14-ročný. Zapôsobil na mňa a jednoznačne som sa odhodlal ísť do tamojšej Cudzineckej légie.
Prečo ste spočiatku nedali prednosť napríklad slovenskej armáde?
Naša krajina nemala takmer žiadne misie. Naopak, francúzske kolónie boli všade po svete a ja som chcel pôsobiť v najrôznejších krajinách. Napokon sa tak stalo, každý rok som navštívil iný kontinent. Francúzska légia je najlepšia cestovná kancelária.
Slovensko pritom nebolo lákavé ani z hľadiska rozpočtu pre armádu a neponúkalo mi takú vidinu dobrodružstva ako miesto francúzskeho legionára. Slovensko nemá okrem obrany štátu žiadne ambície.
Nemali ste o Cudzineckej légii ani chvíľu pochybnosti?
Išiel som si za snom priamočiaro. Od zisťovania informácií až po fyzickú prípravu. A myslím, že sa mi moje vízie podarilo naplniť viac než úspešne.
Plány ste dokonca uskutočnili hneď po maturite. Ako ste sa medzičasom pripravovali?
Všetko som si o légii naštudoval, začal sa venovať bojovým športom, pravidelne hrávať futbal, učiť sa základy francúzštiny. Išlo však hlavne o fyzickú prípravu. Robil som kickbox a mal za sebou viac ako desať víťazných zápasov. Vyhýbal som sa alkoholu aj cigaretám, aby som bol v čo najlepšej forme. Pripravený na svoj cieľ.
Dostávali ste pritom z okolia podporu? Aké boli reakcie priateľov či rodiny?
Moji kamaráti z tréningov ma podporovali, a to aj vrátane trénerov bratov Šurinovcov, ktorí ma celý čas viedli. Rodina však príliš dôverčivý postoj nemala. Uverila, až keď som po maturite odložil batoh a okamžite si kúpil letenku z Bratislavy do Francúzska.
Hýbali životom v meste. Čadca ocenila lekárku, odborníčku v gastronómii, výtvarníka, folkloristu aj bývalú učiteľku Čítajte Až vtedy moji blízki pochopili, že som svoje plány celé roky myslel skutočne vážne. Každopádne, podpora sa dostavila aj zo strany rodičov. Išiel som napokon s plnou podporou všetkých, hoci mnohých zneistil môj vek.
Navyše som na vstup do Cudzineckej légie získal aj povolenie od prezidenta, vďaka čomu som sa k nim mohol pridať legálnou cestou.
Aké boli vaše dojmy po príchode do regrutačného strediska?
Hoci som veľmi dobre vedel, kam sa chystám a čo všetko ma čaká, príchod bol pre mňa šokom. Po fyzickej stránke som bol extrémne pripravený, už pri vstupných testoch som skončil medzi troma najlepšími. Spravil som najviac zhybov a výborne som zvládal aj beh.
Najväčším šokom bolo odobratie telefónu. Stal som sa odrezaným od rodiny aj celého sveta. Musel som sa spoľahnúť len sám na seba. Do 18 rokov som žil z tohto hľadiska v komforte.
Zrazu som ale poriadne nerozumel ich reči, keďže bola slangová, a musel som sa prispôsobiť okoliu, v ktorom všetci boli odo mňa starší. Bol som ako mladý bažant so snahou prežiť.
Prežil v extrémnych podmienkach. (zdroj: archív Miroslava Trauera)Hovorí sa, že zo záujemcov prejde zhruba každý desiaty. Čo zavážilo u vás? Čo zaujímalo takzvané gestapo?
Presne, vstupnými testami prejde každý desiaty a veľkým sitom prejdú branci aj počas štvormesačného výcviku. Gestapo sa hlavne zaujímalo, či mám na konte trestné činy, a to som im hneď vyvrátil.
Gestapo, tajná služba francúzskej légie, preveruje minulosť a motiváciu. Čím je človek mladší, tým majú menej otázok. Ja som mal ako 19-ročný chalan podložené i tvrdenia ohľadom môjho ustavičného športovania. Vedeli, že som extrémne motivovaný. Bol som u nich preto len 30 minút, kým iní pokojne aj tri hodiny, dokonca opakovane.
Celkovo aké kritériá ste museli spĺňať?
Francúzsky legionár by mal byť pripravený fyzicky, no hlavne po psychickej stránke. Byť pokojný za každej situácie. Napriek únave nemôže byť naviazaný sám na seba, musí dokázať pracovať v tíme. A hoci sa to mnohým nemusí zdať, legionár má byť najmä dobrý človek.
Pretože keď pracujete s 15 chalanmi, jeden hlupák vie byť veľkou prekážkou. Skupina by ho napokon nátlakom, fyzickým aj duševným, predsa len vypudila.
Čo ste museli zvládať fyzicky?
Beh na dlhé trate, od pondelka do piatku sme behávali minimálne desať kilometrov, niekedy až dvadsať, neskôr medzi výsadkármi tridsať. Dostali sme sa tak na úroveň profesionálnych športovcov a mali upravenú stravu. Excelovať sme museli tiež v zhyboch, plávaní či šplhaní.
Aj po dvadsaťkilometrovom behu s batohom a zbraňou musí byť vojak následne pripravený bojovať. Prípadne podplávať minimálne 15 metrov. Keď som sa časom dostal aj medzi obojživelné jednotky, podplával som ich napríklad 40, najlepší z nás vyše 70 metrov. Všetko bolo o pravidelnom tréningu.
Chceli, aby s nimi v tretej lige hrali tí najlepší z regiónu. Na jeseň si želajú zabudnúť Čítajte Vedeli sme čo najrýchlejšie zdolať prekážkovú dráhu, kdekoľvek sa vyšplhať a byť zároveň zdatný v bojových športoch. Aby sme dokázali ubrániť nielen seba, ale aj ostatných. Najskôr sa musím zbraňou stať, až potom ju môžem používať.
Pôvodne ste mali o légii isté predstavy, čím sa zásadne líšili od reality?
Mal som skreslené predstavy. Aj teraz, keď si pozerám videá na Youtube, vidieť na nich chlapov skákať s padákom a pomaly aj s puškami v ruke. Hotové komando. Moje predstavy boli podobné, začiatky však v skutočnosti vyzerali úplne inak.
Nerozumiete jazyku, ste šikanovaný, je na vás vyvíjaný obrovský tlak. To môže trvať i dva roky a väčšina sa vzdá.
Ste v podstate handra pre všetkých. Ako najmladší v jednotke robíte akúkoľvek podradnejšiu prácu, vykladáte stovky balíkov z nákladiaka. Keď sa ide na strelnicu, o všetko sa musíte starať. Ste ako moderný otrok starších. Máte minimum spánku a ste len obyčajným číslom v tíme.
Ak preukážete výsledky, ste disciplinovaný a nonstop motivovaný, aj jednotka znižuje vyvíjaný nátlak.
Nepremýšľali ste prvé mesiace nad odchodom?
Minimálne trikrát som chcel dezertovať, paradoxne kvôli detailom. Nevedel som žehliť tak, ako odo mňa požadovali. Linky na ramenách museli byť vyžehlené presne na centimetre, pričom ich chodili merať pravítkami. Žehlenie mi skrátka nešlo, čo doteraz rodine aj sebe samému zazlievam.
