KRÁSNO NAD KYSUCOU. Pripravoval sa na majstrovstvá sveta, na tréningu pocítil bolesť v chrbte. To ešte netušil, čo bude nasledovať. Na operačnú sálu sa dostal v hodine dvanástej a po zákroku sa učil odznova chodiť.
Vladimír Macura (20) patrí k najlepším vzpieračom na Slovensku, o čom svedčia aj jeho doterajšie výsledky.
Z minuloročných majstrovstiev sveta do 20 rokov v Mexiku doniesol dve bronzové medaily. Ako osemnásťročný nadvíhal národné rekordy a pomýšľal aj nad Olympiádou v Los Angeles, ktorá sa uskutoční v roku 2028.
Dnes je všetko inak. Od úrazu ubehlo päť mesiacov a či sa vráti jeden z najväčších slovenských talentov späť k vzpieraniu?
„Nikto nemôže zaručiť, či budem opäť na vrchole, no minimálne to vyskúšam,“ otvorene hovorí Vladimír Macura.
Ďalej sa dozviete
- aký neurologický syndróm postihol Vladimíra Macuru,
- prečo sa na operáciu dostal až na druhý deň,
- ako je na tom mladý talent po piatich mesiacoch od operácie.
Počas príprav na majstrovstvá sveta ste namiesto súťaženia strávili nejaký čas v nemocnici. Čo sa stalo?
Pripravoval som sa na Majstrovstvá sveta aj Európy. Mali sme klasický piatkový tréning, išli sme ťažké váhy. Spravil som jednu disciplínu a následne som sa cítil ako pred seknutím. Zachvelo mi v chrbtici, a tak sme tréning ukončili. Keby ma seklo, bol by som odpísaný minimálne na dva týždne.
Ako som už išiel na izbu, vystúpil som na schod, zrazu mi vyplo nohu. Ťažko sa opisuje ten pocit, akoby vám vytrhávali nervy a zospodu chodidla mi chodili so zapaľovačom.
Kysučania ovládli majstrovstvá Slovenska. Jeden z nich venoval medailu zosnulému dedkovi Čítajte Zostal som v stabilizovanej polohe, kde ma to najmenej bolelo, no ani po hodine to neprešlo, tak som išiel sanitkou do Trstenej. Tam mi spravili CT, RTG a povedali, že mám asi len poškodené nervy, pričom som nevedel ani vystrieť nohu.
Z nemocnice som musel skoro odskákať, nechceli mi pomaly vybaviť ani sanitku alebo barle, no nakoniec mi vyhoveli a naspäť ma odviezla sanitka.
Čo nasledovalo?
V tom čase som bol na sústredení na Orave. Chalani mi nosili jesť, ja som len ležal. Cítil som, že je to horšie ako predtým.
Tak som išiel s reprezentačným trénerom k neurológovi do Dolného Kubína, kde som mu vysvetlil, čo ma bolí a okamžite ma posielali do Martina na magnetickú, keďže u nich ani v Ružomberku sa ísť nedalo.
