ČIERNE. Kedykoľvek sa zamýšľam nad záhadou môjho miesta narodenia, vždy mi príde na myseľ rozprávanie mojej mamičky – o krásnych momentoch, ale aj útrapách lásky, o počatí zázračnej bytosti – dieťaťa.
Pravdupovediac, moje detstvo sa uberalo v prostredí prekrásnej prírody. Ešte sa aj v súčasnosti chvejem a takmer nedýcham, keď si spomeniem na nokturná štebotavých lastovičiek, sediacich na elektrických drôtoch, poblíž domu Grochalovcov. A ten koncert!
Štebotajúce drozdy, sýkorky, ba aj koncert vrabčekov, sídliacich na halúzkach jarabín a líp, rastúcich pod cestou vedúcej od Markova k nášmu pľacu. A k tomu neskutočné a neuveriteľné ozveny príklepových koncertov ďatľov, žĺn – ozývajúcich sa z Bukovej hory niekde tam spod Girovej hory.
Neskôr som tiež pochopil, že som sa narodil do nesmierne vzácneho prostredia. Do prostredia, ktoré mi do srdca nalialo úctu a vďaku za klenoty, ktoré múdri a talentovaní predkovia vytvorili svojím životom ako posolstvo pre ďalšie generácie.
Kto je Pavol Kužma
Narodil sa 17. februára 1942 v Čiernom. Po absolvovaní Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici pôsobil v rokoch 1971 – 1990 ako učiteľ matematiky a telesnej výchovy v Čadci a v Turzovke a ako riaditeľ ZŠ vo Vysokej nad Kysucou – Hornom Kelčove.
V roku 1972 založil spoločne s manželkou pri ZŠ vo Vysokej nad Kysucou – Hornom Kelčove Detský folklórny súbor Kelčovan (od roku 1982 pôsobí pri DK v Čadci), ktorý významnou mierou prispel k zviditeľneniu Kysúc a Slovenska v zahraničí.
Pod vedením Pavla Kužmu sa Kelčovan vypracoval medzi vrcholné folklórne súbory na Slovensku, stal sa viacnásobným laureátom národných súťažných prehliadok, uskutočnil stovky vystúpení na prestížnych domácich a zahraničných festivaloch.
K najvýznamnejším úspechom patrí hlavná zlatá cena Zlatý Ajhasson na Svetovom festivale hier vo Francúzsku v roku 1981. Popri práci v oblasti folklóru sa venoval aj výkonnostnému športu v atletike a rozvíjal svoj literárny a vokálno-interpretačný talent.
Otec ochorel, neskôr sa stal zázrak
V čase mojej školskej dochádzky otecko ťažko ochorel, skončil na invalidnom dôchodku. Všetka starostlivosť o rodinu prešla na mamičku. „Pánboh dal – Pánboh vzal!“
Keďže mamička denne dochádzala za prácou do Turzovky, neskôr do Čadce, ba až do Třinca, starostlivosť o malú sestru a brigády na okolitých stavbách mi nedovoľovali chodiť do školy. Pre dlhodobú neúčasť na vyučovaní som musel opakovať ročník. Neuveríte – zázraky sa dejú!
V tom čase prišiel na Čierne učiť neskutočne skutočný pedagóg – opravdivý učiteľ Michal Števko s manželkou. Bol spisovateľom a básnikom, organistom i športovcom, predovšetkým však vzácnym človekom.
Veličkovu knihu o Kysuciach uviedli programom folklóristi, požehnal Judák, deťom čítala Kronerová Čítajte V nedeľu, keď bola rodinka pospolu, osobne prišiel k nám na rodinnú návštevu. Dozvedel sa, že si otec lieči rakovinu poľským „kvitom“ a mamička ťažko pracuje.
Neuveriteľné. Oteckovi priniesol „lahvinku“, vraj ako liek. A mamičke ruženec. Bol veriacim (učiteľ a veriaci za komunizmu (?!). Ako organista mal prehľad o návštevníkoch kostola. Vedel o mamičke, že je veľmi pobožná a často sa chodí modliť do Božieho chrámu.
Pamätám si na ockov pohľad, keď mu podal „lahvinku.“ Dolu tvárou sa mu začali kotúľať slzy. A mamička? Až do svojej smrti mi pripomínala: „Paľko, nasleduj takých ľudí, akým je učiteľ. Boží človek.“
Netreba sa rozširovať o debate, ktorú mal „boží človek,“ pán učiteľ Michal Števko s mojimi rodičmi. Stal sa zázrak!
Od tejto chvíle sa situácia v našej rodine zázračne zmenila. Otecko, hoci ťažko chorý, začal chodiť po brigádach. Ja som tiež neprestal chodiť po brigádach, ale až po vyučovaní.
A mamička? Mala čosi našetrené, tak ostala doma – starala sa o nás, o gazdovku, o šťastie v rodinke, najmä o malú sestru.
A ja? Do srdca mi vliezol sám Pán Boh – pravidelne som začal chodiť na vyučovanie. Vítal ma predsa „boží človek“ – Michal Števko.
Pudžeš do baňe
Nastal čas, keď sa bolo treba rozhodnúť, ako ďalej po skončení základnej školy. Nakoľko som v učení dosiahol výborné výsledky, rozhodol som sa ísť študovať na SVŠ v Čadci (terajšie Gymnázium).
A po absolvovaní študovať na teologickej fakulte v Bratislave. Taký bol prísľub mojej pobožnej mamičke. Len ona vedela, čo zamýšľam.
Vyplnil som prihlášku na SVŠ a s ustráchanou dušičkou som ju priniesol domov na podpis rodičmi.
Premiéra divadelnej hry Ja, František zožala obrovský úspech Čítajte To som nemal robiť. Mamička bola nadšená. A otecko? Škoda hovoriť! Práve sa liečil „lahvinkou,“ nuž nedalo sa čakať iné.
Jeho otázka, o akú školu to ide, mi zaváňala problémom. Od strachu, čo sa bude diať, nedokázal som vytlačiť čo i len slovko. Ten jeho pohľad! Budem si ho pamätať do smrti.
„Co je to za učene?“ – mlčal som. „Neviš gvarič?“ – opäť som mlčal. „Daj sem!“ – už začal zvyšovať hlas. Trasúcou sa rukou, podal som mu prihlášku. Zmraštil obočie.
Z ničoho nič, zdrapil prihlášku a začal ju trhať. „Pudžeš do baňe!“
Mamička ma objala a šepla: „Nebuj še! Jutro zajdem za učiteľami! A dodala; „Edušek, več mo same jednotky, nedživaj še ta na nego!“
Namiesto kňaza železničiar
Na druhý deň sa mamička pobrala aj so mnou k riaditeľke, súdružke Jančárovej. Pani riaditeľka bola nesmierne inteligentná a kultivovaná pani, pochádzajúca z Plzne (vydala na Slovensko, za vtedajšieho riaditeľa školy v Čiernom).
