ČADCA. Vyhral bulharskú ligu, pôsobil v Cracovii, v Českých Budějoviciach a nastupoval aj v reprezentácii do 21 rokov.
MARIÁN JARABICA (35) mal rozbehnutú kariéru, o ktorej sníva každý mladý futbalista. Nezlomili ho ani náročné momenty, pri ktorých sa ukazuje charakter športovca.
Časom však pribúdali zranenia, absolvoval päť operácii kolena a jeho život profesionálneho futbalistu sa postupne menil.
„Keď teraz o tom rozprávam, mám pocit, že hovorím nejakú rozprávku," spomína skúsený stopér. Zaradiť sa do bežného života, v ktorom nie je futbal na prvom mieste, je často náročné.
Jarabica sa však práce nebál, aj keď nemal v ruke žiadne remeslo. Začal pracovať ako kuriér, neskôr rozvážal koláče a pritom sa stále bavil futbalom. Dnes už by však konal inak a nestavil by všetko na jednu kartu.
Aj keď musel ukončiť kariéru v mladom veku, jeho príbeh a futbalový život môžu byť inšpiráciou mnohým.
V rozhovore sa okrem iného dozviete aj
- v ktorom klube mal také problémy s trénerom, že musel odísť,
- ako strelil víťazný gól proti Sparte,
- ako znášal fakt, že s profesionálnym futbalom sa musí rozlúčiť,
- čomu sa venuje dnes.
S veľkým futbalom ste začali v Banskej Bystrici, ako mládežník ste s Čadcou postúpili do prvej ligy. Aké boli začiatky vášho neskôr bohatého futbalového životopisu?
V Čadci som začal, keď som mal asi šesť rokov, prešiel som si tu všetkými kategóriami až po starších žiakov. Následne som odišiel na Športové gymnázium do Banskej Bystrice, celkovo som tu pôsobil päť rokov. Ako mladší dorastenec som už vtedy nastupoval za starší dorast a začiatkom mojich sedemnástich som začal nastupovať za Áčko.
V osemnástich ste dokonca absolvovali testy v anglickom West Ham United. Ako to dopadlo?
Dá sa povedať, že to bolo také nevydarené v zmysle toho, že som sa zranil. Ako som tam prišiel, tak v prvom prípravnom zápase som mal súboj s útočníkom, ktorý mi tak nešťastne zachytil nohu, že som ňou následne z celej sily akoby kopol o zem.
Natrhol som si vnútorný priťahovač, na vyšetrení mi doktor povedal, že mi to drží len na pár svalových vláknach, čo ma nakoniec aj zachránilo od operácie. Po návrate do Banskej Bystrice som ešte tri mesiace nehrával futbal, až potom som začal opäť trénovať.
Následne ste odišli do Dynama. Aké bolo vaše pôsobenie v Českých Budějoviciach?
V Banskej Bystrici mi skončila zmluva, dá sa povedať, že tam boli určité nezhody, kvôli ktorým som sa rozhodol nepredĺžiť zmluvu. Vtedy ma zastupoval jeden športový manažér, ktorý mi povedal, že by bola ponuka z českej ligy.
Po krátkom premyslení som sa rozhodol, že do toho pôjdem. Myslím si, že to bol celkom vydarený angažmán, mali sme aj také obdobie v lige, keď sme inkasovali veľmi málo gólov. Ja som skoro všetky zápasy odohral.
Boli tam aj iné ponuky, prišli sa na mňa pozrieť z Krakova. Nakoniec sa dohodlo na prestupe do Cracovie, a tak začala moja poľská a neskôr bulharská éra.
Za České Budějovice ste proti Sparte strelili prvý a hneď víťazný gól. Koľko ste za neho v šatni zaplatili?
Úplne presne si to nepamätám, myslím, že tam bolo nejaké občerstvenie do šatne, ale niečo viac asi nie. Viem, že teraz sa už na to história pýtať nebude, no víťazstvo proti Sparte bolo trošku nadcenené. Sparta Praha mala o pár dní po tomto zápase odvetu v Lige majstrov, takže nastúpili v slabšom zložení.
Potom ste podpísali zmluvu s Cracoviou na štyri roky. Prestupovú čiastku nechcel zverejniť ani jeden klub, no na transfermarkete svieti suma 400 tisíc eur. Boli to zlaté časy vašej kariéry?
Myslím, že to bolo menej, niečo okolo tristotisíc eur. V Krakove bol angažmán zo začiatku dobrý, bol tam športový manažér i tréner, ktorí si ma vyhliadli a chceli ma tam. Začal som hrávať od začiatku novej sezóny. Prvých sedem zápasov sme nevyhrali, mali sme naozaj zlú šnúru. Pod veľkým tlakom bol ako tréner, tak aj celé mužstvo.
V ďalších kolách odvolali trénera, prišiel nový a tam sa začali aj moje nezhody. Prestal som hrávať. Nový tréner mi pred Vianocami oznámil, že so mnou nepočíta a že si môžem hľadať klub.
Patrí k najlepším v regióne, celý život hráva za jediný klub. Väčšia ponuka mu nikdy neprišla Čítajte Ako ste na to reagovali?
V zime som si ho aj našiel, bol som dohodnutý na polročnom prestupe. Keď som však následne v klube oznámil, že som si našiel nový klub a môžem odísť, tak zrazu ma tréner nechcel pustiť, nakoľko nemal náhradu za pravého obrancu.
Keď som mu povedal, že pravého obrancu som nikdy nehral, nechcel o tom ani počuť. Takže som začal jarnú časť ako pravý obranca, odohral som asi dva zápasy a už som vlastne ani nehral, len občas som naskakoval z lavičky.
Trénerovi som aj povedal, že to nie je post, na ktorom sa cítim dobre, nebol som ani rýchlostný typ, vždy som bol skôr ten súbojový v strede. Prišlo mi to ako alibi pre neho, najskôr spravil všetko preto, aby si ma v tom klube nechal, potom ma dal hrať na takýto post a nedovolil odchod.
To ma trošku pribrzdilo, no súťaž sa skončila. Oznámil som vedeniu, že pokiaľ pokračuje daný tréner, tak ja tam budem ťažko hrávať, nakoľko som pol roka stagnoval. Rovnako to bolo zlé aj pre klub, keďže som strácal na hodnote a bol som stále mladý. Po tomto rozhovore sme dospeli k záveru, že sa pôjdem rozohrať niekam na hosťovanie.
Vašu kariéru vo veľkej miere ovplyvnili zranenia, máte za sebou päť operácii pravého kolena. Kedy sa to začalo vo vašom futbalovom živote lámať?
Prvé vážne zranenia, teda pretrhnutie krížneho väzu v kolene prišlo v Bulharsku, keď som pôsobil v Razgrade. Hrali sme prípravný zápas počas reprezentačnej pauzy, bežala len piata minúta, keď som sa zranil. Dá sa povedať, že práve odvtedy sa to začalo lámať.
Ako ste sa do Bulhárska dostali?
Manažér Cracovie prišiel s ponukou, v podstate s takým neznámym, nakoľko Ludogorec Razgrad vtedy nikto nepoznal. Keď som tam prišiel, akurát postúpili do prvej ligy. Majiteľ klubu mal svoju filozofiu, chcel zohnať do klubu mládežníckych reprezentantov, ja som v tej dobe nastupoval v reprezentácii do 21 rokov.
Dohodlo sa hosťovanie na jeden rok. Bolo to veľmi malé mesto, majiteľa klubu tam zbožňovali. V meste postavil fabriku na výrobu liekov pre zvieratá a pracovala tam možno aj polovica mesta. Mali ho tam za takého malého Boha, boli mu vďační. Keď už som tam nebol, dokonca postavil aj štadión a tréningové centrum. Ludogorec je dnes pomerne známy a úspešný.
Keď som tam prišiel, celú prípravu som odohral v základnej zostave. Asi dva týždne pred súťažou prišiel do klubu ďalší Slovák Ľubo Guldan. Bol starší a skúsenejší a tréner sa rozhodol práve pre skúsenejšiu dvojku a opäť som nehral.
Ako ste to vnímali?
Vtedy asi všetci očakávali, že budem na to všetko nahnevaný. Mal som aj rozhovor s trénerom, no chápal som, že vtedy to bol v Bulharsku veľký klub, patrili do top trojky a boli aj pod väčším tlakom, aby podávali lepšie výsledky.
Čo sa týka Ľuba, od začiatku sme boli kamaráti, nikdy som voči nemu nepociťoval nejakú závisť. Bol odo mňa určite lepší hráč, na mne zostalo len to, aby som trénerovi ukázal, že na to mám.
Po nejakom štvrtom kole prišiel tréner za mnou a povedal mi, že si myslel, že to zabalím. No videl moje nasadenie na tréningoch a že robím niečo pre seba aj pomimo nich. Vtedy mi povedal, že by bol veľmi rád, keby som zostal aj po hosťovaní. Chcel, aby ma majiteľ kúpil, ten aj súhlasil, no musel sa dohodnúť s Cracoviou.
Medzitým som sa tam prvýkrát vážne zranil, odišlo mi koleno. Majiteľ klubu nakoniec povedal, že ma kúpi, no Cracovii chcel dať menšiu čiastku aj kvôli môjmu zraneniu. Oni s tým nesúhlasili, podľa nich som mal väčšiu hodnotu, a tak som sa vrátil naspäť do Poľska.
S Razgradom ste dokonca vyhrali ligu, ako ste oslavovali titul?
Možno, že pre niekoho to bolo prekvapujúce, pre niekoho nie, ten majiteľ tam sypal množstvo peňazí. Očakávalo sa, že ligu môžeme vyhrať a aj sa to podarilo. Taktiež sme vyhrali bulharský pohár. Oslávili sme to dobre. Nie každý čakal, že sa to podarí hneď prvý rok, kvalifikovali sa aj do Ligy majstrov, no tam to už pre mňa skončilo.
Ako to vyzeralo, keď ste sa vrátil do Krakova?
V Krakove som začal v príprave trénovať, všetko bolo v poriadku a na konci prípravy mi opäť ruplo koleno, ďalšia operácia a rekonvalescencia. Bol som pol roka mimo. Toto sa s kolenom ešte párkrát zopakovalo, začal som trénovať a opäť. Bol som tam viac PN ako zdravý.
Po poslednej operácii som sa rozprával s generálnym riaditeľom, mal som pol roka do konca zmluvy, bol som asi po štvrtej operácii. Povedal mi, že už so mnou nepočíta, znížili mi plat na polovicu a poslali ma domov.
Vrátil som sa do Čadce, stále som sa dával dokopy po operácii a začal som pomaly s individuálnymi tréningami. Chvíľu som aj hrával za FK Čadca, bol som aj v Pohroní, v Senici, už si na to teraz ani príliš nespomínam.
Pre mňa je už tento futbalový život minulosť, už som sa zaradil do toho bežného života a nie toho života profesionálneho futbalistu. Keď teraz o tom rozprávam, mám pocit, že hovorím nejakú rozprávku.
Krásno posilní druholigista, na zozname sú aj Afričania. V prípravných zápasoch sa všetci neosvedčili Čítajte Vám sa opäť naskytla možnosť okúsiť profesionálny futbal v Českých Budějoviciach, absolvovali ste tam prípravu, no pred začiatkom súťaže vám oznámili, že s vami nerátajú. Čo sa stalo?
Išiel som tam s tým, že tam ostanem, no museli nejakého hráča uvoľniť alebo posunúť na hosťovanie. Bol som tam tri týždne a pred koncom prestupového obdobia mi oznámili, že sa im nikoho nepodarilo uvoľniť. Nakoniec som tam skončil a vrátil sa domov.
Okúsili ste aj futbal v Krásne, Tepličke nad Váhom, v Turzovke a následne ste odišli do Rakúska. Poslednú sezónu ste sa však vrátili do Podvysokej, ktorá hráva siedmu ligu, no ďalšiu sezónu už opäť odohráte za rakúsky klub. Prečo takéto rýchle zmeny z klubu do klubu, zo Slovenska do Rakúska a naspäť?
Nám sa narodila dcéra, bol som už rozhodnutý, že zostanem doma, aj keď budem hrať nejakú okresnú súťaž. Zavolali mi, či by som nechcel ísť hrať za Podvysokú, tak som zostal tam.
Aktuálny prestup prišiel úplne nečakane. Oslovil ma bývalý spoluhráč, s ktorým som hrával v Pohroní, dnes robí manažéra a dohadzuje slovenských futbalistov do Rakúska.
V jednom klube boli traja Slováci a zranil sa im stredný obranca, potrebovali rýchlo náhradu. Ponúkli zaujímavé finančné podmienky s tým, že by som tam dochádzal len na zápasy a tréningy absolvujem doma v Čadci. Rozhodol som sa, že to prijmem.
Povedal som si, že po tých všetkých zraneniach už asi futbal dlho hrať nebudem a ak je možnosť si tým nejaké to euro ešte privyrobiť, tak to využijem.
SC Sitzenberg hráva v podstate podobnú ligu, akú hráva Podvysoká na Kysuciach, no podmienky sú neporovnateľné.
Áno, je to úplne amatérska súťaž. Tieto šieste, siedme ligy v Rakúsku fungujú tak, že majitelia sú väčšinou podnikatelia, ktorí si zopár hráčov dotiahnu zo zahraničia. Spravia v tom klube rozdiel, aby tam bola aj kvalita, nakoľko nie všetci domáci hráči sú kvalitní. Tu vám dokážu dať také finančné podmienky, ako na Slovensku v druhej lige.
Sú platové podmienky v amatérskom rakúskom klube dostatočné na to, aby ste nemuseli popri futbale pracovať niekde inde?
S peniazmi z Rakúska sa na Kysuciach určite dá vyžiť. No je to tak, že amatérsky futbal sa hrá tri mesiace na jar a tri na jeseň, všetci to berú ako nejaké privyrobenie. Nie je to na celých dvanásť mesiacov, nakoľko keď sa nehrá, tak vám neplatia. Máme zaplatené aj prípravné zápasy, keď príde liga, to ohodnotenie je, samozrejme, lepšie.
Začali ste počas kariéry aj vplyvom zranení, ktoré prichádzali, uvažovať, že futbal nebude to jediné, čo vás v živote uživí?
