ČADCA. Po celom svete sa nájdu ľudia, ktorí nevedia povedať na adresu mestskej polície ani jedno dobré slovo. Vraj sú tí, čo číhajú na každom rohu s pokutovým blokom, buzerujú ľudí a ich jedinou úlohou je plniť mestskú kasu pokutami z parkovania.
Na druhej strane, niečo také je u akýchkoľvek policajtov úplne normálne. Svoje fankluby nemajú nikde na svete. Keď sa však objektívne zhodnotí celé fungovanie mestskej polície, tak z toho jej bývalý šéf František Linet ani polícia samotná nevychádza vôbec zle.
František Linet stál pri zrode čadčianskej mestskej polície, slúžil v nej viac ako tridsať rokov, z toho takmer štvrťstoročie strávil na jej čele.
Koncom minulého roka sa rozhodol, že si pôjde užiť oddych na dôchodku.
V rozhovore sa dozviete aj:
- Aké boli začiatky Mestskej polície v Čadci
- Aké boli deväťdesiate roky v uliciach Čadce
- Na aký prípad zo svojej praxe nikdy nezabudne
„Samozrejme, že som si porovnával štatistiky podobných aj väčších miest, mám prehľad, ako pracujú mestské polície inde, a viem, že sa Čadca vôbec nemá za čo hanbiť," hovoril po svojom odchode bývalý náčelník.
„Robíme veľa práce, o ktorej ani bežní ľudia nevedia, pokiaľ sa s ňou priamo nestretnú. Je to hlavne v oblasti prevencie, práce s mládežou či poskytovania rôznych služieb a užitočných rád seniorom, je veľmi jednoduché v dnešnej dobe niekomu naletieť,“ povedal na začiatku rozhovoru, keď sme si spoločne sadli k horúcemu mätovému čaju.
Rozlúčka s náčelníkom Františkom Linetom. (zdroj: MsP Čadca)Napadlo vám vôbec v mladosti, že sa stanete policajtom a že v tejto službe ostanete viac ako tridsať rokov?
Ako dieťa som chcel byť všeličím, no byť policajtom, to mi nikdy ani len nenapadlo. Mojou tajnou túžbou bolo mať vodičák a šoférovať autobus, nejaké veľké auto. Nosiť uniformu bolo pre mňa nepredstaviteľné.
Po strednej škole som sa pokúšal dostať na vysokú školu dopravnú do Žiliny, čo chceli hlavne moji rodičia, no život to zariadil inak. Ženil som sa veľmi mladý. Ale klaplo to, mám skvelú ženu, tri deti, už päť vnúčat a veľmi sa teším.
A osud to zariadil inak aj s mojou prácou a odporom k uniforme. Jedného dňa som išiel po meste a zbadal som čiernych šerifov, vtedy sa im tak hovorilo. Zhodou okolností kolegu, ktorý tam doteraz pracuje. Opýtal som sa ho, ako sa tam dostal, poslal ma na mestský úrad. Tam ma zmerali, odvážili, vážil som približne 60 kíl, a pred sviatkami mi prišla pozvánka na výberové konanie.
Mal som na výber, či k štátne, či k mestskej polícii. Vybral som si mestskú, mali krajšie uniformy, kožené bundy, za opaskom vysielačky, bolo to viac trendy, ako by povedala dnešná mládež. Toto rozhodnutie neľutujem, aj keď ako štátny policajt by som už bol dávno na výsluhovom dôchodku.
Príslušníci Mestskej polície v Čadci. (zdroj: MsP Čadca)Nastúpili ste k mestskej polícii po zmene režimu, v drsných deväťdesiatkach, ktoré predstavovali strmý nárast kriminality. Kriminalita v tej dobe bola násilná a krutá. Polícia na tieto podmienky nebola vôbec pripravená ani vybavená a jej úloha bola nesmierne náročná. Ako sa prechádzalo po uliciach v Čadci v uniforme? Vzbudzovali ste rešpekt?
Prácu na ulici som mal veľmi rád. Do roboty som sa doslova tešil, mali sme svoje fitko v kultúrnom dome, pred šichtou sme si zacvičili, pre prácu som žil. A naozaj som zažil aj tie 90. roky.
Ja som nastúpil v apríli 1993. Vtedy mestská polícia ešte ani dva roky nefungovala. Vznikla v roku 1991, dovtedy boli inšpektori verejného poriadku. Vtedy sa nám ani nesnívalo o kamerovom systéme, neboli mobilné telefóny.
Čadčianska radnica vzdala hold učiteľom, ocenenie si odnieslo dvanásť výnimočných pedagógov Čítajte Ten, kto chce páchať kriminalitu, je vždy o krok vpredu pred políciou. Pripravuje sa dlhodobo, aj technicky. V tej dobe deväťdesiatok bolo veľmi veľa drobných zlodejíčkov, ktorí kradli pečivo aj mlieko spred obchodov, vykrádali prevádzky, novinové stánky, bolo veľa vreckárov.
Nebola nočná, kedy by som nemal potrhanú uniformu, pred zábavnými podnikmi v meste sa to hemžilo opilcami, ktorí boli veľmi „odvážni“ a púšťali sa do pouličných ruvačiek. Každý sa vyhrážal, akých má známych, vyzliekali nás z uniformy.
Na aký prípad zo svojej práce na mestskej polícii nezabudnete?
Ako teraz, aj vtedy boli ľudia, s ktorými sme sa potýkali každodenne, vyvolávali konflikty, ničili mestský majetok, náprava nehrozila. Pamätám si tínedžera, ktorý chodil každý večer, no aj cez deň s handričkou na nose po schodoch ku kultúrnemu domu a vdychoval toluén. Pravidelne sme ho nachádzali v dezolátnom stave.
Čo vtedy pomáhalo polícii, bola protialkoholická záchytná izba. Teraz chýba. Ak nájde polícia človeka v takom stave, že nevie chodiť, komunikovať, nemá doklady, a ešte nie je plnoletý, jediné, čo vieme urobiť, je zavolať záchranku.
Takého človeka odvezú na detské oddelenie do nemocnice. Ako tínedžera v takomto stave berú ostatné deti, ktoré sú tam hospitalizované pre chorobu? Je to pre ne veľmi stresujúce.
Život zasvätila deťom a gastronómii. V prestížnej ankete Slovenka roka zabojuje aj pedagogička z Kysúc Čítajte Veľakrát sme zasahovali v bytoch, keď bolo nahlásené agresívne správanie člena rodiny. Opitý muž vtedy napádal svoju ženu. Tá bola úplne v šoku, dvojročné dievčatko sa triaslo v kúte od strachu. Vtedy už záchytky nefungovali. Opitý chlap ostal po našom príchode pekne ležať na gauči v teple domova pri telke s pivom na stole a matka s dieťaťom v bunde a deke išla z bytu von.
Keď sme sa jej pýtali, ako jej pomôcť, či ju treba niekam odviezť, len pokrútila hlavou. K rodičom ani kamarátkam nechcela ísť, lebo sa hanbila, chcela vysadiť len na námestí. Dodnes netuším, kam išla. A problémy sú dodnes.
Boli aj obdobia, keď ste chceli s tým všetkým skoncovať? Kvôli rodine, ich bezpečnosti, prípadne pre strach o svoj život?
Písal sa rok 1994, teda v tých divokých deväťdesiatych rokoch, keď sme sprevádzali prevoz peňazí na výplaty pre Pratex, niekdajšiu Slovenu. Nebol som priamo pri tom, nastupoval som na nočnú.
