ČADCA. S nádejou na večný život oznamuje smútiaca rodina všetkým príbuzným a známym, že v nedeľu 23. marca nás vo veku 57 rokov navždy opustil diakon Milan Potočiar.
So zosnulým sa poslednýkrát rozlúčime vo štvrtok 27. marca o 15. hodine v Kostole sv. Bartolomeja v Čadci. Nech odpočíva v pokoji.
Viac o jeho príbehu napísala Martina Černecká, ktorá sa so svojimi pocitmi podelila na sociálnej sieti.
"Niektorí ľudia prídu na tento svet, aby po sebe zanechali stopu, ktorá sa nikdy nevymaže. Diakon Milan bol jedným z nich. Kde sa objavil, tam prinášal nádej, radosť a lásku. Jeho ruky boli neustále vystreté k tým, ktorí potrebovali pomoc, a jeho srdce horelo túžbou privádzať ľudí bližšie k Ježišovi. Srdcom pastier, dušou služobník, neúnavný bojovník za Krista.
Nebolo to len jeho slovo, ktoré premieňalo životy – bol to jeho príklad. Sám kráčal cestou pokory a obety, učil, povzbudzoval, naprával a láskavo viedol každého, kto bol ochotný počúvať. Zachraňoval tých, ktorých spoločnosť odvrhla – bezdomovcov, alkoholikov, stratené duše. Pre mnohých z nich sa stal nielen pomocníkom, ale aj priateľom a otcom.
S neúnavnou energiou organizoval podujatia v Čadci, ktoré mali jediný cieľ – priviesť ľudí k Bohu. Niekoľkoročné podujatie SPK- “Svet potrebuje Krista”. Každoročne stál za festivalom Živčák Fest na hore Živčákova v Turzovke, kde hudba, modlitba a spoločenstvo spájali veriacich. Každoročná Jasličková pobožnosť v Čadci, ktorú organizoval, nebola len tradíciou, ale živým príbehom o narodení Spasiteľa.
Jeho najväčšou láskou boli mladí. Mladí, ktorí hľadali, ktorí pochybovali, ktorí sa cítili stratení. V nich videl nádej, v nich videl budúcnosť Cirkvi. Preto im venoval každú voľnú chvíľu. Pripravoval birmovancov, no nešlo len o prednášky a katechézy. On ich viedol k živému Bohu, učil ich, že viera nie je len slová, ale život, skutky, vzťah s Kristom. Sedával s nimi, počúval ich, smial sa s nimi, niekedy plakal. Bol im otcom tam, kde iní otcovia chýbali.
Organizoval nespočetné kresťanské kurzy, no nebol to len program, bol to zážitok. Každý, kto sa ho zúčastnil, odchádzal iný – dotknutý, premenený, naplnený. Miloval modlitbu, chvály, vedel, že hudba má silu otvoriť srdce Bohu. Keď vzal do rúk akýkoľvek hudobný nástroj, keď sa rozozvučala gitara, klavír alebo husle, každý cítil, že Boh je blízko.
Ale nebola to len hudba, čo ho robilo výnimočným. Bolo to jeho srdce. Srdce, ktoré horelo pre Ježiša, pre stratených, pre zlomených. Keď videl mladého človeka v pochybnostiach, nedal mu len teóriu. Dal mu seba. Bol tu, objal, povzbudil, nikdy nesúdil.
Jeho život nebol o ňom, ale o druhých. Nečakal odmenu, nehľadal uznanie. Vedel, že jeho poklady sú uložené v nebi. A hoci dnes už nie je medzi nami, jeho odkaz žije v každom človeku, ktorého viedol k Bohu.
Diakon Milan odišiel, ale jeho svetlo nezhaslo. Naopak, rozžiarilo sa v srdciach tých, ktorých miloval a ktorým slúžil. A teraz, keď stojí pred tvárou Toho, ktorému zasvätil svoj život, môžeme byť si istí, že počul tie najkrajšie slová:
„Dobre, služobník dobrý a verný. Vojdi do radosti svojho Pána.“ Ďakujeme Ti za všetko," napísala Martine Černecká.
V Krásne sa dýcha lepšie, štrk a prach z ciest je preč. Ľudí vyzývajú do upratovania svojho okolia Čítajte
