STARÁ BYSTRICA. Konal sa Kysucký maratón a mladá Anna, vtedy ešte Pitlová, hrala pre zábavu futbal s dievčatami. Na jej prvý maratón ju prehovorili slovami:„Futbal vie hrať každý, no odbehnúť maratón každý nezvládne.“
Ešte v ten deň ho absolvovala, pritom ani netušila, aký je dlhý a čo ju asi tak čaká.
Keď dnes ANNA BALOŠÁKOVÁ (64) s nadšením rozpráva o tom, čo všetko zažila, ako vyhrávala preteky po svete a neodmietla snáď žiadnu výzvu, znie to, akoby sa pre to narodila. A veruže áno.
Vášeň k športu ju sprevádza celý život a doviedla ju aj na najvyšší vrch Afriky, na majstrovstvá sveta v behu na sto kilometrov, na slnečný Zanzibar či do okúzľujúceho Paríža. Do toho je priniesla aj manžela, s ktorým zdieľajú aj lásku k behu.
V súčasnosti nájdete talentovanú bežkyňu na pretekoch v blízkom okolí. Či sú to desaťkilometrové trasy alebo polmaratón, stále vie predbehnúť aj o polovicu mladšie ročníky.
V rozhovore sa dozviete aj
- Ako ju manžel poslal na dovolenku a stali sa z toho stokilometrové preteky,
- koľko si dokázala na pretekoch zarobiť,
- ako vystúpila na Kilimandžáro len s fotoaparátom a dokladmi,
- prečo dvesto metrov pred vrcholom takmer nedokončila výstup,
- čomu sa 64-ročná Anna Balošáková venuje dnes.
Vraj vás k behu priviedol manžel, ako to bolo?
Bola som vášnivá turistka. Jedno obdobie veľmi pršalo, nešli sme na túru, ale v novinách som sa dočítala o polmaratónovych pretekoch v Turanoch. Povedala som si, že keď som vydržala päťdesiat či stokilometrové turistiky, mohla by som zvládnuť aj toto.
Stále tam vyvolávali v mikrofóne akúsi ženu, v tej dobe ešte priezviskom Pitlovú, že sa umiestnila na treťom mieste. Neverila som tomu, odniesla som si krištáľový pohár a dokonca aj odmenu, a to som si mohla zároveň aj dobre zašportovať.
V Turanoch som stretla môjho manžela, ten tam bol so skupinkou z Čadce, s ktorou som cestovala naspäť vlakom. Slovo dalo slovo, povedali mi o množstve bežeckých pretekov, o ktorých som ani netušila, a tak som ich začala postupne absolvovať.
Táto skupinka, kde bol aj môj budúci manžel, mi dala časopis, v ktorom písali, kde sa aké preteky konajú. Začali sme sa na nich stretávať. Ešte v tom istom roku som absolvovala Kysucký maratón.
Stál 25 rokov na čele mestskej polície: Skončiť som chcel, keď pri lúpeži výplat rozstrieľali samopalom služobné auto Čítajte Keď ste bežali váš prvý maratón v roku 1984, ani ste nevedeli, aký je dlhý. Ako ste ho zvládli?
Áno, bol to môj úplne prvý maratón v živote. Ráno sme tam len tak pre potešenie hrali dievčenský futbal. Od bežcov som sa dala nahovoriť. Povedali mi, že futbal vie hrať každý, ale odbehnúť maratón, to nie je len tak. Tak som teda odbehla Kysucký maratón, so cťou som prišla do cieľa, doráňaná, ubolená.
Každý ma upozorňoval, že treba pravidelne dýchať, po obrátke na Podvysokej už to bolo náročné, išla som aj chôdzou, no zvládla som ho pod štyri hodiny a skončila som štvrtá. Čas bol veľmi slabý, predbehla ma vtedy už bývalá bežkyňa pani Mária Marcibalová. Následne som každý mesiac začala chodiť na maratóny a postupne sa zlepšovala.
Potom už som však veľmi dobre vedela, aký je dlhý. Vyhrala som Považskobystrický maratón, taktiež aj Šumperský maratón. Na majstrovstvách Slovenska v Košiciach som skončila druhá. Časom sa počet výherných maratónov zväčšoval, absolvovala som ich po celom svete.
Okrem maratónov som začala robiť behy do kopca, behy na dráhe, na cestách. Všetky víkendy boli obsadené cestovaním a spoznávaním, nebolo to len o behu, ale aj o tom, aby sme neboli doma a videli svet. Väčšinou sme sa zo dňa na deň rozhodli, že ideme bežať, prihlasovanie nebolo ako dnes. Ešte nás stihol vyšetriť aj lekár.
Z vášho rozprávania znie maratón ako obyčajný beh, jednoducho ste sa raz rozbehli a začali ich vyhrávať. Akoby ste sa pre to narodili.
Určite to bolo trochu aj vo mne. Tatik bol futbalista a rád športoval. Určite nás však zocelila aj práca, doma sme mali hospodárku. Museli sme doma pomáhať, neustále sme boli na nohách. Bolo nás veľa, museli sme udržiavať poriadok. Pásli sme husi, kravy, kopali zemiaky, hrabali seno. Cez víkend sme boli radi, že môžeme z toho domu na chvíľu odísť.
Pracovitosť v nás zostala, keď sme s manželom postavili dom, vždy sme mali nejaké menšie zvieratá, veľa veci sme si dopestovali na záhrade. Aj dnes stále sadíme, aj keď nám hovoria, že to sa neoplatí, že nech si to radšej kúpime a nemáme toľko roboty. No ja si myslím, že domáce bude vždy domáce. Aj vajíčka si radšej kúpime domáce, rovnako aj mäso, prípadne nám niekto podaruje.
Makov odohral výborný zápas proti ašpirantovi na postup, Čadca predviedla v Bytči bojovný výkon Čítajte Najlepší čas ste zabehli na Prague International Marathon v roku 1998, presne 2:47.44 hod. Ťahúňom mal byť váš manžel.
Áno, zabehla som tam najlepší čas, myslím, že som bežala v kategórii do 35 rokov. Na Pražskom maratóne som bežala s manželom, ktorý mi robil vodiča. Vždy mi s vtipom povedal, že som vyhrala vďaka nemu, no vedeli by sme o tom polemizovať.
Vy ste dokonca odbehli aj päťdesiatkilometrové či dva stokilometrové preteky. Maratón vám už nestačil?
Maratón určite pre mňa málo nebol. Začalo to, keď vznikli behy do kopca. Keď neboli cez víkend maratóny, išli sme na cestné preteky alebo práve na behy do kopca.
Na prvý päťdesiatkilometrový beh ma oslovil predseda ultramaratónoveho behu, bolo to na jeseň, nemali sme iné preteky na pláne. Celkom sa nám to zapáčilo, tak sme išli aj ďalší rok. Potom som si však povedala, že je to už moc, bolo to únavné a, samozrejme, človek sa na dlhých trasách spomaľuje. My sme chceli, naopak, zrýchľovať.
Napriek tomu ste sa však nechali presvedčiť na stokilometrové preteky.
Po materskej mi manžel povedal, nech idem na dovolenku s jeho kamarátmi z Ostravy. Išli sme do Francúzska, no nevedela som, že oni tam idú aj na preteky. Na výber bol polmaratón, maratón a práve beh na sto kilometrov.
Po ceste už všetci básnili o tom, čo pôjdu bežať a že čo pôjdem ja. V hlave mi len išlo, že ja som tu prišla na dovolenku nie na preteky.
