V dnešnej dobe, keďže patríme do Európskej únie a všade sú otvorené hranice, môžeme cestovať, kam sa nám zapáči. Samozrejme, treba na to mať, ale najmä chcieť.
A kto by nechcel navštíviť Grécko, Turecko či Egypt, kto by sa rád nepozrel na Baleáry a nestrávil čas na Malorke, Korzike, Sicílii alebo na nejakom inom ostrove Stredomoria?
Mnohí turisti chodia aj na pútnické cesty, napr. do Fatimy, Lúrd, Medžugoria a iných známych miest. Sú to zájazdy nielen za krásami nášho okolitého sveta, ale aj za duchovnými zážitkami.
Podobnej cesty sa nedávno zúčastnili niektorí turisti z Kysúc. Boli medzi nimi najmä veriaci z farnosti Krásno nad Kysucou, ale aj z iných častí nášho kraja.
Vycestovali na desaťdňovú púť po Apeninskom polostrove, kde si mali pozrieť najznámejšie historické a duchovné pamiatky Talianska. Hovorí sa, že Taliansko má najviac svätcov, aj keď je pravda, že mnohí pochádzajú z iných štátov Európy, no pôsobili v tejto krajine a patria do nej. Má aj veľa unikátnych sakrálnych pamiatok. Navyše tento rok označili ako Jubilejný, začal sa otvorením Svätej brány v Bazilike sv. Petra v Ríme.
Cez Rakúsko k alpským hraniciam
Som rád, že som sa tejto úžasnej cesty za hranice všednosti mohol zúčastniť aj ja so svojou manželkou. Začiatok samotnej púte bol na parkovisku neďaleko Kostola sv. Ondreja v Krásne nad Kysucou.
Vyštartovali sme zavčas rána, keď všade vládla tma. Výpravu zorganizoval kňaz Peter Škor, išla s nami aj sprievodkyňa Antónia, ktorá nás cestou oboznamovala s históriou a pamiatkami našej púte. Hranice s Rakúskom sme prekročili o šiestej hodine. Mali sme tu aj zastávku. Počasie bolo príjemné, plné slnka a modrej oblohy. Vlastne takéto počasie sme mali počas celého zájazdu.
Autobus uháňal po diaľnici v smere Graz a Klagenfurt. Prekvapilo nás, že Rakúsko má množstvo veterných elektrární, ktorých obrovské vrtule však väčšinou nepohnute stáli, nekrútili sa. Najskôr okolo nás uháňala rovina, za Klagenfurtom sa krajina zdvihla, začali sa ukazovať zasnežené vrcholy Álp. Cesta k Villachu viedla úzkymi údoliami, lemovanými vysokými skalnými stenami. Boli tu široké korytá riek, teraz takmer bez vody, len stredom riečiska tiekla vodná struha.
Pamiatky v univerzitnom meste Padova
Za Villachom, ktoré je aj známym lyžiarskym strediskom, sme prešli do Talianska. V prihraničnom mestečku Udine je budova Loggia di San Giovanni s vežou, podobnou tej, čo je na Bazilike sv. Marka v Benátkach. Vlastne sme prechádzali aj okolo Benátok a videli sme z diaľky spomínanú vežu.
Mali sme namierené do mesta Forli, odkiaľ pochádza sv. Peregrín Pellegrino), patrón, ochranca pri rakovine a iných chorobách, ako je dna či reuma. Keďže jeho pamätná izba bola v tých dňoch zatvorená, vrátili sme sa do Padovy.
Padova a Bologna patria medzi najstaršie a najznámejšie univerzitné mestá. Aj tu žil svätec, ktorého volali sv. Leopold Mandič. Pochádzal z Čiernej hory. Pochovaný je v kostole, nesúcom jeho meno. Je tiež patrónom pri rakovine a ťažkých chorobách.
Za rozsiahlym námestím plnom študentov, kadiaľ preteká rieka Bacchiglion, sa vypína Bazilika sv. Antona Paduánskeho. V bazilike je svätec pochovaný. Ľudia ho vzývajú pri hľadaní stratených vecí. Toto mesto je ešte spojené so sv. Justínou, mučeníčkou z čias cisára Diokleciána, ktorý prenasledoval kresťanov.
Sakrálne stavby a zaujímavosti pri Jadranskom mori
Potom sme už cestovali dolu Jadranskou riviérou popri hraniciach malého štátu San Marino. Tiež sú tu mnohé zaujímavé miesta. Najskôr sa autobus vyšplhal na kopec, odkiaľ bol úžasný výhľad do širokého údolia. Vzadu sa trblietali vlny Jadranského mora.
V mestečku Loreto, do ktorého sme vstúpili, nás privítala mohutná katedrála Santuario della Santa na mieste, kde stála chalúpka Svätej rodiny. Podľa tradície bola prinesená zo Svätej zeme. Vnútri sa nachádza čierna socha Madony v chalúpke, ozdobená zlatom a slonovinou. Odtiaľto pochádza jedna z najstarších modlitieb – Loretánske litánie.
V mestečku Manoppello, v provincii Pescara, je v striebornom relikviári kostola uložená šatka s odtlačenou Kristovou tvárou. O niečo južnejšie v meste Lanciano nájdeme najznámejší zachovaný eucharistický zázrak – hostiu premenenú na mäso a víno na krv.
Zaujímavosťou je, že akákoľvek kombinácia hmotnosti 5 kúskov zaschnutej krvi v čaši je stále rovnaká – teda jeden kúsok váži toľko ako dva kúsky, dva kúsky ako päť kúskov...
Počas cestovania sme vždy prespávali v niektorom hoteli. Napokon sme sa dostali na polostrov Gargano, kde v San Giovanni Rotondo pôsobil sv. Páter Pio z Pietrelciny. San Giovanni Rotondo neďaleko Foggia bolo mestečko s biednymi ľuďmi. Páter Pio tu pôsobil v rokoch 1916 – 1968 a preslávil sa stigmami.
Dnes tu namiesto chudobného mestečka stojí množstvo krásnych víl, hotelov, je tu obrovská Bazilika sv. Pia z Pietrelciny, kde sa zmestí až 6000 ľudí a ďalších 30 000 môže stáť vonku, kláštor Santa Maria della Grazie, kde Páter spovedal a slúžil omše a kde je vystavené jeho telo.
Súčasťou priestranstva je monumentálny kríž, ktorý vidieť už z diaľky, a moderná zvonica. Ešte tu je nemocnica Casa Sollievo della Sofferenza (Domov pre úľavu od utrpenia), o ktorú sa tiež zaslúžil Páter Pio. Na kopec vedie krížová cesta pre pútnikov, je odtiaľ pekný výhľad na mesto.
V oblasti Gargano sa ešte nachádza Monte San Angelo. V jaskyni, kde je Svätyňa sv. Michala archanjela, sa podľa legendy v 5. storočí zjavil sám archanjel Michael. V svätyni sme mali omšu, navštívili sme aj múzeum. Uskutočnil sa tu obrad zasvätenia sa Panne Márii Škapuliarskej, škapuliar má ochraňovať.
Cez Pompeje do rušných miest Neapol a Rím
Na druhý deň sme cestovali cez Manfredoniu a obrovskú nížinu, ktorá už v jarnom období bola plná zelene a podobala sa rajskej záhrade, smerom na západ. Konečne sme v diaľke uvideli hladinu Tyrrhenského mora.
Zastavili sme sa v meste Pompeje, kde je chrám Ružencovej P. Márie (Pompejskej P. Márie) a kde sme si mohli pozrieť aj vykopávky mesta zničeného výbuchom sopky Vezuv v r. 79 n. l. Sopka v súčasnosti neprejavuje žiadnu aktivitu, nevideli sme žiaden dym.
Navštívili sme aj chrám v Mungano del Cardinale, kde sú v sanktuáriu uložené pozostatky sv. Filomény, panny a mučenice z čias Diokleciánovho prenasledovania kresťanov.
Čoskoro sme sa dostali do prístavu Neapol. Je to nesmierne rušné mesto plné áut, motoriek a hluku. Už sa zvečerievalo, keď sme prechádzali jeho ulicami. Šoféri tu mnohokrát ignorujú dopravné pravidlá a autá neustále trúbia. Hľadajú si kúsok miesta na ceste.
Cez takúto frekventovanú ulicu sme sa dostali ku Kostolu sv. Jozefa a Nepoškvrnenej z Lúrd, kde je pochovaný páter Dolindo Ruotolo. Ľudia ho prirovnávajú k Pátrovi Piovi, obaja boli súčasníci. Mali aj podobné životy.
Pri návšteve chrámu treba trikrát zaklopať na jeho hrobku a niečo si priať, lebo to Dolindo sám sľúbil všetkým, ktorí ho takto navštívia. V meste sa nachádza aj známa krv mučeníka zo zač. 4. storočia sv. Januára v dvoch ampulkách, ktorá sa trikrát do roka skvapalňuje.
Ráno sme mali omšu v Kostole P. Márie Caparinella, kde pôsobil páter Padre Artura D´Onofrio, ktorý pomáhal zanedbaným deťom. Potom sme cestovali do Ríma, ktoré je od Neapola vzdialené asi 200 km.
Cestou sme videli vrch Monte Cassino s kláštorom, známe pôsobisko sv. Benedikta. Mesto Rím nazývajú „Večné mesto“ alebo tiež sa hovorí „Všetky cesty vedú do Ríma.“ V ňom sme strávili dva dni. Hneď z príchodu nás upozorňovali, že je tu veľa zlodejov z radov imigrantov, aby sme si dávali pozor na veci. Naozaj, zažili sme ich na vlastnej koži...
Ale bolo sa na čo pozerať! Prešli sme väčšinu známych pamiatok Ríma a Vatikánu – najskôr sme prešli Bránou sv. Jána s pozostatkami pôvodných hradieb, prezreli sme si Baziliku sv. Jána v Lateráne (Lateránsku baziliku), Baziliku Santa Maria Maggiore, dva chrámy spojené s našou históriou - Baziliku sv. Klimenta a Baziliku Santa Prassede, Baziliku sv. Pavla za hradbami, kolenačky sme zdolali Sväté schody, prešli sme okolo Panteónu, cez Kapitol, kde je socha Marca Aurelia, bojujúceho aj u nás na brehoch Hrona, videli sme kolosálny Pamätník Viktora Emanuela II., zjednotiteľa Talianska, na Benátskom námestí, Forum Romanum – ruiny budov, kde je aj socha Rímskej vlčice, ktorá odchovala zakladateľov Ríma Romula a Rema, majestátne Koloseum, Fontánu štyroch riek, Fontánu de Trevi, Španielske schody vybudované Francúzmi a ďalšie a ďalšie pamiatky.
Vyvrcholenie nášho pobytu v Ríme nastalo vtedy, keď sme prešli cez rieku Tiber a v diaľke pred sebou sme uvideli Anjelský hrad. V tomto hrade sa ukrývali pápeži v časoch nebezpečenstva, vedie tam tajná chodba.
A potom sme už zbadali nekonečne dlhú rovnú ulicu, kde sa na jej konci črtala kupola Chrámu sv. Petra! Priznám sa, že som si pretrel oči, či dobre vidím, či sa mi nesníva.
To isté sa mi stalo, keď sme sa po absolvovaní krížovej cesty ocitli na obrovskom Svätopeterskom námestí. Prešli sme tu akousi colnou kontrolou, skenovali našu batožinu, či nemáme pri sebe zbrane (niečo podobné sme zažili pri Lateránskej bazilike, Bazilike sv. Pavla, Bazilike Santa Maria Maggiore aj inde).
Cestovali sme v období tzv. Jubilejného roku, keď sú pootvárané brány významných chrámov. Sme šťastní, že sa nám podarilo prejsť viacerými týmito bránami, tiež jubilejnou Svätou bránou Baziliky sv. Petra v Ríme a určite nám to ostane v pamäti.
Chvíle v Assisi
Rím je naozaj úžasné mesto s nespočetnými historickými, najmä sakrálnymi pamiatkami a s čulým turistickým ruchom. Tak isto je to s Vatikánom, kde sídli pápež František, hlava katolíckej cirkvi. Akurát sa liečil v nemocnici v Gemelli, ľudia sa modlili za jeho uzdravenie.
V Svätopeterskom chráme môžete celé hodiny obdivovať najznámejšie olejomaľby, nástenné maľby, hrobové miesta, relikvie, sochy, diela majstrov maliarov a sochárov, a – cítite sa príjemne, uvoľnene. Radosť a pokoj. Až oveľa neskôr si uvedomíte, kde ste vlastne boli, kadiaľ ste kráčali...
Z Ríma sme sa vydali na spiatočnú cestu. Zastavili sme sa ešte pri rímskych Troch fontánach, kostole, ktorý postavili na mieste, kde sťali sv. Pavla, a tiež v Bazilike sv. Pavla s pôvodnou kamennou cestou a s podzemným väzením.
Potom sme už z autobusu videli mesto Assisi, rozkladajúce sa na svahu Monte Subasio pod pevnosťou Rocca Maggiore. Je známe tým, že sa tu narodil a pôsobil sv. František, zakladateľ rehole františkánov. Toto mesto sme už navštívili pred vyše tridsiatimi rokmi a mohli sme spomínať.
Opäť sme kráčali starobylými ulicami, kde sa nachádza hrob sv. Františka a sú tu aj pozostatky sv. Kláry. Zastavili sme sa pri Františkovom rodnom dome. Nové sú tu pozostatky pätnásťročného bl. Carla Acutisa, autora knihy Eucharistické zázraky.
Konečne sme sa dostali k Bazilike sv. Františka. Tu sa nakrúcal film o svätcovi, vnútri na nádvorí je aj studňa z filmu. Pripomínali sme si zážitky spred tridsiatich rokov. Na Dolnom nádvorí baziliky sme sa opäť fotili, opäť sme tu videli obyvateľa v čase siesty so psom, ktorý mu ležal pri nohách.
Akoby sa za tých tridsať rokov nič nezmenilo! Kráčali sme úzkymi assiskými uličkami a obdivovali sme budovy spred tisícročia. Dolu v údolí sme ešte navštívili Baziliku P. Márie Anjelskej s malou kaplnkou Porciunkulou vnútri kolosálnej stavby. Tu zomrel sv. František Assiský, odtiaľto ho odniesli na miesto odpočinku na chrámovom vrchu.
A potom nás už čakala dlhá cesta domov. Zastavili sme sa ešte v meste Ferrara, kde vyrábajú známe automobily, potom aj pri jazere Vörthesee v Rakúsku a napokon v Bratislave. Ale to už sme boli na našom území, plní zážitkov a dojmov z nezabudnuteľnej cesty po obdivuhodnom Apeninskom polostrove.
