Šikovné heliginkárky z Kysúc sestry Evka a Lenka Bacmaňákové majú svojich fanúšikov nielen na Kysuciach, no za ich hhudobného pôsobenia si podmanili srdcia poslucháčov na celom Slovensku, ale i v zahraničí.
Zvučné hlasy v spojení s heligónkou, to je kombinácia, ktorá dokáže učarovať všetkým generáciám. Folklóru a ľudovej hudbe sa tieto šikovné Kysučanky venujú už od útleho detstva. Svojimi piesňami reprezentujú Kysuce po celom Slovensku aj mimo neho.
V rozhovore prezrádzajú, ako vyzerali sviatky jari počas ich detstva aj to, kto v ich rodine plietol namiesto vrkočov korbáče.
Ako si spomínate na sviatok Veľkej noci počas vášho detstva? V Oščadnici sa určite dodržiavali tradície.
Evka: Zrejme ako v každej kresťanskej rodine, aj my sme vždy chodievali do kostola a dodržiavali kresťanské tradície, najmä od večera Zeleného štvrtka až do Veľkonočnej nedele rána – nejedlo sa mäso, ani sme nesmeli spievať, hrať ani sa zabávať.
Nemohli sa robiť niektoré práce, ako napríklad sa nesmelo počas týchto dní šiť, zatĺkať klince, píliť drevo a celkovo sa nesmeli robiť žiadne hlučné práce. Takto to bolo až do Veľkonočnej nedele.
Sviatky sme vždy prežívali spolu celá rodina. Piekli sme koláče, robili syr, ťahali korbáče, údili klobásky i slaninku a pripravovali všetko na oslavu najväčších sviatkov v roku.

Pletenie korbáčov bola vždy chlapská záležitosť až do chvíle, kedy sa ich naučila pliesť naša najstaršia sestra. Možno to bolo tým, že veľmi rada česala a zapletala vrkoče a my s Lenkou sme neboli zrovna tie, ktoré by sa rady nechali česať. Tak začala zapletať aspoň korbáče – tie jej totiž nikam neutekali.
Ktorá z veľkonočných tradícii je vám blízka, prípadne nevadí, ktorú z duše nenávidíte a najradšej by ste ju zrušili?
Evka: Ako deti sme sa vždy tešili na pečenie barančeka, zdobenie vajíčok, zbierali sme bahniatka a zdobili ich. A keď mama nakúpila pre šibačov čokoládové vajíčka a zajačikov, potichu sme ich vyjedali. Vlastne to bolo nefér voči nám dievčatám.
Chlapci nás vyšibali korbáčmi, vyoblievali a my sme im za to mali dať odmenu? Na toto sme sa vždy tak trochu hnevali.
Ako to vyzerá u vás s veľkonočným menu? Ako to bolo kedysi? Čo chystali rodičia, starí rodičia, aké je to teraz?
Lenka: Jedlo počas Veľkej noci sa u nás nezmenilo. Tak, ako ho dodržiavali naši rodičia a starí rodičia, tak ho dodržiavame dodnes. Ide najmä o raňajkovú praženicu, ktorá sa robievala na Veľkonočnú nedeľu a pondelok. Bola robená na masle alebo masti, cibuľke, s opraženou klobáskou a čerstvou žihľavou. Do tejto opraženej zmesi sa pridali domáce vajíčka a urobila sa praženica, ktorú sme potom jedli všetci z jedného hrnca a k nej nesmel chýbať domáci chlebík.
Na obed sme jedávali slané mäso z diežky. Pripravovalo sa niekoľko týždňov pred Veľkou nocou a to tak, že sa poriadne nasolilo, ocesnakovalo a naukladalo do diežky, kde odpočívalo až do Veľkonočnej nedele, kedy sa uvarilo vo vode.

Ako vyzeral Veľkonočný pondelok kedysi, aké je to teraz? Možno pokojnejšie?
Lenka: Veľkonočný pondelok bol u nás vždy veselý. Chodievali k nám šibači z celého okolia, a keďže sme boli členkami folklórnych súborov, chodievali k nám súboristi oblečení v krojoch za sprievodu muzikantov. Bolo to veľmi pekné a veselé. Dokonca partia chlapov od nás z Oščadnice sa taktiež obliekala do krojov a za hudobného sprievodu sa na voze s konským záprahom presúvali dedinou a zastavili sa všade, kde boli dievčatá.
Bolo to pekné, tradičné a najmä veselé, aj napriek tej studenej vode a neustálemu prezliekaniu sa z mokrého oblečenia do suchého. Dnes je to iné. Deťom sa už nechce chodiť po šibaní, doba sa mení a tradície zanikajú, čo je naozaj veľká škoda.
Nejaký zaujímavý zážitok z obdobia Veľkej noci?
Evka: Každý rok bol veľkým zážitkom, najmä keď prišla partia chlapov v krojoch, s korbáčmi, za sprievodu hudby a spevu.
Keďže sme bývali hneď pri potoku, nepotrebovali ani vedrá. Najskôr nás hodili do vody a potom nás vyšibali korbáčmi, pretože vtedy nás to viac štípalo. Ak sme sa náhodou prezliekli do suchého oblečenia, „zaplávali“ sme si v potoku ešte raz. Ani jedna z nás sme neboli fanúšičky otužovania, ale ak by sme raz chceli byť, tak toto by bol dobrý začiatok.
Čo vy a veľkonočné vajíčka? Maľujete?
Evka: Ako malé deti sme zvykli maľovať vajíčka a rôzne ich zdobiť, obliepať motúzikmi či stuhami. Dnes si túto tradíciu užívajú moje dve deti, ktoré si túto činnosť veľmi obľúbili a vždy sa na ňu tešia. Zato mi dospelí musíme rozmýšľať, čo uvariť alebo upiecť z toľkého množstva vajíčok, keďže ich treba zjesť.
Máte spracované aj piesne, ktoré sa týkajú veľkej noci?
Lenka: Tieto sviatky sú jedným z mála období v roku, keď nehrávame na žiadnych akciách ani oslavách.
Ako deti sme boli doma s rodinou, no dnes už trávime sviatky každá po svojom. Evka s dcérkami je doma, keďže sú ešte malé a majú rady tradície, vždy čakajú šibačov a obdarovávajú ich sladkými dobrotami.

Ja sa, naopak, každý rok niekam vyberiem na niekoľkodňový oddych spojený s nejakou peknou turistikou. Nemáme teda žiadne spracované piesne, ktoré by sme v tomto období hrali a spievali. Vo výnimkách sú to skôr náboženské piesne.
Stále ste v jednom kole, cestujete po celom Slovensku. Čo vás čaká v najbližšej dobe? S kým spolupracujete, s kým vás čaká spolupráca, čo chystáte pre fanúšikov?
Lenka: Nás vždy veľmi poteší záujem o naše vystúpenia. Hrať na pódiu nie je pre nás žiadna samozrejmosť. Všetko sú to roky driny, ale sme za to vďačné.
Vystupujeme už odmalička, aj keď najskôr sme len tancovali a spievali, no už je to viac ako 31 rokov. Neskutočne ten čas letí. Počas vystúpení sa dostaneme do rôznych kútov nášho krásneho Slovenska a aj za jeho hranice.
Tento rok sme sa stali súčasťou koncertov známeho speváka Palka Latáka, pod názvom Mám hudbu rád. Súčasťou sú aj veselí chlapci Moštenskí pajtáši. Spoločne prinášame ľuďom krásne piesne, počas ktorých si spoločne zaspievame a zabavíme sa.
Zavítame aj na Kysuce. 23. mája tohto roku budeme účinkovať v Turzovke a budúci rok 13. apríla 2026 plánujeme aj koncert v Čadci.
Tešíme sa, pretože sú to koncerty doma, na našich milovaných Kysuciach, a zároveň na ne pozývame všetkých, ktorí majú radi hudbu.