NOVÁ BYSTRICA. Projekt prečerpávacej elektrárne Málinec, ktorý minister životného prostredia Tomáš Taraba označil za najväčšiu príležitosť pre stredné Slovensko, vzbudzuje naďalej vášne a protesty ľudí nemajú konca.
Toto by sa v časoch, keď v Československu vládla neobmedzenou mocou jedna strana, nemohlo stať. Aj Kysuce majú svoj Málinec, proti ktorému vtedy nesmel protestovať nik a ovplyvnil stovky osudov.
V prvej polovici 80. rokov prišli buldozéry, dve kysucké obce zrovnali so zemou a všetko zaliala voda novej priehrady. Väzby na domov a pôdu boli veľmi silné. Mnohí vysťahovanie nezvládli. S vysídlením sa spájajú psychické traumy, predčasné úmrtia i samovraždy.
V článku sa dozviete:
- - Aké problémy boli pri vysťahovaní obyvateľstva
- - Čo si o stavbe mysleli obyvatelia zatopených dedín
- - Čo písala dobová tlač o stavbe a čo novinári prezentovali verejnosti
Ministerstvo lesov a vodohospodárstva Československej socialistickej republiky vydalo toto rozhodnutie 12. februára 1970.
„Neúnosné hospodárenie na roztrúsených kopaniciach, nedostatok vody a vodohospodársko-energetické potreby národného hospodárstva rozhodli koncom 60. rokov o výstavbe vodnej nádrže pod sútokom potokov Riečnica a Harvelka. V roku 1970 tu bol uskutočnený vodohospodársky a geologický prieskum a následne prijaté definitívne rozhodnutie, v dôsledku čoho Okresný národný výbor v Čadci zastavil ďalšiu výstavbu v Riečnici a Harvelke.“ Osud dvoch obcí tak súdruhovia nadobro spečatili.
Stavebná uzávera bola vyhlásená 22. decembra 1972. Kým sa do zeme zahryzli bagre, sa čakalo ešte ďalších jedenásť rokov. Padli miestne školy, obchody a krčmy, ba aj drevený kostol v Harvelke. Posledný zostal ten v Riečnici, ktorý postavili v roku 1905 prevažne z darov amerických vysťahovalcov.
Definitíva zničenia
Písal sa február 1983. Technický riaditeľ Váhostavu Vladimír Kušnier informoval novinárov, že v máji sa začne výstavba vodárenskej nádrže v Novej Bystrici. Rozpočet na stavbu bol stanovený na 660 miliónov korún, ukončená mala byť v septembri 1988 a vedenie Váhostavu sa už vtedy pýšilo, že výška sypanej hrádze nádrže so svojimi 57 metrami prevýši aj Liptovskú Maru.
Výstavba hradného múru (zdroj: riecnica.com)Ako píše týždenník Kysuce z roku 1984, stavba sa mala pôvodne začať už v roku 1980, no ešte v roku 1983 boli ťažkosti s odovzdávaním stavenísk, na ktorých nebola zobratá úroda. Pracovníci Váhostavu začali s prácami až 12. septembra 1983.
V obecnej kronike Harvelky sa uvádza, že nadmerné zrážky spôsobovali časté povodne a zosuvy pôdy. V roku 1962 došlo v jednej z riečnických osád k zosuvu pôdy až k dva kilometre vzdialenému hostincu.
Ľudia z Riečnice a Harvelky žili ozaj v ťažkých podmienkach, živil ich chov hovädzieho dobytka a ťažba dreva. Dobytka však nebol vysoký počet, lebo pasienkov bolo málo a vhodné lokality boli ďaleko. Pracovné povinnosti boli dopredu prerozdelené a do prác sa zapájal v dedine každý, dokonca i školopovinné deti. Dávnejšie nebolo nezvyčajné, ak mala práca prednosť pred školou.
Vyhľadáva medvede, ľuďom sa snaží ukázať realitu. Ľudia často zavádzajú, hovorí Kysučan Čítajte Vykupovať nehnuteľností sa začalo po prvýkrát v roku 1978, a to v osade u Mackurov. S výkupom však súviselo niekoľko problémov. Ľudia sa sťažovali, že neboli dostatočne odškodnení, nebol im preplatený všetok majetok, ale ani všetky pozemky. Zo svojich domovov dobrovoľne odísť nechceli. Stále dúfali, že sa nebudú musieť odsťahovať.
Ich sny sa natrvalo rozplynuli v roku 1985, no byty pre vysťahovalcov na Kysuciach stále chýbali. Dobová tlač uvádza otázku pána Kováča z Riečnice, ktorý sa pýta, kam teda pôjde zo zátopovej oblasti, keď byt ešte pridelený nemá.
„Byty vyčlenené pre tento účel v komunálnej výstavbe budú ukončené až v roku 1985, avšak v obmedzenom rozsahu. V tomto období ONV bude riešiť spoločne s Okresným stavebným bytovým družstvom v Čadci najnaliehavejšie prípady v družstevnej výstavbe,” uvádza odpoveď.
Aj nádej umrela
Niet sa preto čo diviť, že ľuďom sa z rodiska odchádzalo ťažko. Niektorí išli až vtedy, keď mali pred dverami vodu. Stovky obyvateľov z obcí Riečica a Harvelka vysťahovali pre výstavbu nádrže v Novej Bystrici do okolitých miest a obcí, ale aj vzdialenejších kútov Slovenska. Dodnes spomínajú na život v zatopených dedinách.
„Vysťahovanie a zrušenie obcí Riečnica a Harvelka prebiehalo niekoľko rokov. Ja som bola v tomto období žiačka a študentka strednej školy. Samotnú správu, že sa musíme vysťahovať z rodnej dediny, som vnímala najprv ako vec, ktorá sa hádam zmení, časom však nadobúdala skutočnosť reálnu podobu,“ spomína na čierne roky rodáčka Anna Špidusová rodená Buchová.
Rok čo rok však bolo vidieť v dedine kamióny, do ktorých ľudia nakladali najnutnejšie veci. Skromné zariadenie, či to, čo považovali za vlastníctvo, s ktorým chceli začínať znova.
Pod vodou skončila aj základná škola v Riečnici. (zdroj: riecnica.com)Podľa jej slov sa jej bolestne dotklo aj postupné sťahovanie susedov, spolužiakov, rodiny, zrušenie základnej deväťročnej školy, na ktorú mala veľmi dobré spomienky. Kvalitu prípravy žiakov v Riečnici ocenila až ako študentka strednej školy.
„Škola v Riečnici bola vybavená školskými pomôckami, ktorými nedisponovali mnohé školy napríklad ani v okolí Žiliny, kde som študovala. Vynikajúci pedagógovia nás pripravili na ďalšie štúdiá a mohli sme smelo konkurovať i žiakom z mestských škôl. Z našej krásnej školy po zrušení dediny ostal len kopec navŕšenej hliny a stavebného materiálu. Dnes keď idem okolo, môžem si len smutno povzdychnúť, tu som prežila pekné školské časy,“ opísala Anna Špidusová.
„Cez jarné, letné či jesenné obdobie nebolo na školu ani pomyslenia. Pasenie kráv, starosť o mladších súrodencov, pomoc pri poľných prácach, často od raného detstva, služba u bohatších gazdov... vypĺňali detské roky. Pri mnohorakej biede a nedostatku neboli iné možnosti,“ opísal v knihe V dome našej matky, 100 rokov kostola v Riečnici, nitriansky diecézny biskup Viliam Judák, ktorý pochádza zo zatopenej Harvelky.
Redaktor Kysúc Štefan Debnár vo svojom článku z roku 1985 uvádza, že z plánovaných 1559 bytov bolo doteraz dokončených dodávateľským spôsobom 1242 bytov.
„Pre ľudí zo zátopového územia a ochranných pásiem vodárenskej nádrže Nová Bystrica začali stavať 122 bytov navyše. Tieto pridelené byty v komunálnej výstavbe však nepokryjú plne potreby občanov bývalých obcí Riečnica a Harvelka. V roku 1986 bude potrebné zabezpečiť ďalších približne 80 bytov,” konštatuje sa v článku.
Začiatok roka nepríjemne zaskočil stavbárov. Tridsaťstupňové mrazy a sedemdesiatcentimetrová vrstva snehu pribrzdili pracovné tempo.
„V tomto roku máme na stavbe tri postupové termíny, podľa ktorých organizujeme výstavbu,” povedal vtedy pre Kysuce stavbyvedúci Ján Benko.
„Prvého júla musíme dokončiť objekt prevedenia vody a dať ho do prevádzky. Do konca septembra musia byt hotové všetky bloky injekčnej štôlne a do konca októbra musíme definitívne ukončiť koryto. To sú najhlavnejšie úlohy nasledujúceho obdobia, ktoré však nijako nezohľadňujú meškanie zo začiatku roka,” dodal stavbyvedúci.
Starý strom nepresadíš
Stavbári mali svoje problémy a vysťahovalci ešte väčšie. Kým sa deti venovali škole, rodičia riešili existenčné otázky. Nekonečné rokovania na miestnom národnom výbore, aká bude ďalšia existencia dediny, finančné ohodnotenia majetku štátom a postupné vyplácanie obyvateľov.
Spoločná výstavba dediny bola nereálna, každá rodina si individuálne hľadala nové bývanie na základe vyplatených prostriedkov. Prv odsťahovaní obyvatelia hľadali pre príbuzných domy vo svojej blízkosti v okresoch Nitra, Topoľčany, Trenčín, Žilina, Martin.
Aby si ich mohli kúpiť, okrem vyrovnania od štátu popredali všetko, čo roky nadobúdali. Kravy, kone. Ani to však nestačilo. Mnohokrát si museli zobrať pôžičku.
Pohľad pred zatopením pripomínal časy vojny, (zdroj: riecnica.com)„Ja som pracovala v Martine a vracala som sa domov na víkendy. Vždy som sa dozvedala nové a nové správy o tom, kto sa odsťahoval, ktoré kamarátky odišli z nášho kruhu. Dedina sa vyprázdňovala a smútok nám napĺňal dušu. Postupne autobusové spojenia rušili a bol problém docestovať domov. Starší a osamelí obyvatelia, ktorí nemali dostatok financií na zakúpenie domčeka, boli vysťahovaní do bytov v Čadci a Kysuckom Novom Meste. Hoci bývanie v bytoch bolo pohodlnejšie, nikdy im nenahradilo pocit bezpečia a domoviny. Starí ľudia smútili za Riečnicou a Harvelkou a čoskoro po odsťahovaní zomreli,“ opísala Špidusová.
Pripomína aj to, že Riečnica a Harvelka boli akoby jednou súdržnou dedinou, kde každý každému rád a ochotne pomohol. Aj preto stále, aj po toľkých rokoch, cítia krivdu z násilného vysťahovania. Veľmi smutnou udalosťou bolo násilné vysťahovanie niekoľkých rodín, keďže vzťah k rodnej hrude, k roli, k domovu bol veľmi hlboký.
Ľudia, ktorí ho realizovali, i po rokoch spomínali na túto nevďačnú a doslova nechcenú prácu, ktorú museli urobiť. Odchody sprevádzala nespokojnosť, silné emócie, plač. Násilím odsťahovaná rodina sa znovu vrátila do svojho domu, proces sa musel zopakovať a dom musel byť zlikvidovaný. Hoci za dom dostali finančnú náhradu, nenahradila im psychickú traumu z násilného vysídlenia.
„Naša rodina sa z Riečnice odsťahovala v novembri 1986. Ja som ostala pracovať v Martine, sestra sa odsťahovala do bytu do Čadce, rodičia do rodinného domu v okrese Nitra. Rodina bola rozdelená a ja som nevedela, ku komu mám ísť na víkend a kde mám domov,“ krúti hlavou rodáčka.
