ČADCA. Tímea Strkáčová, talentovaná študentka z Čadce, v sebe spája lásku k poézii, herectvu a odhodlanie ísť za svojimi snami.
V minulom roku, ako 16-ročná, vydala debutovú zbierku básní s názvom Ja a moja Duša. Ako študentka bilingválneho gymnázia v Čadci sa aj napriek mladému veku rozhodla pustiť do náročného procesu vydávania knihy.
V rozhovore približuje, ako sa jej podarilo vydať prvú knihu, akú spätnú väzbu dostala a čo ju inšpiruje v tvorbe.
Keďže sa poznáme, v rozhovore si s Tímeou tykáme.
Ako dlho trvalo, kým si zbierku napísala a vydala?
Písanie básní bol pre mňa dlhodobý proces. Niektoré básne sú staršie, niektoré zase novšie, ale celý proces vydávania sa skutočne ťahal.
Príprava na vydanie trvala zhruba päť mesiacov, takže ten proces, kým sa dostane kniha do rúk čitateľov, je veľmi zdĺhavý.
Vydanie prvej knihy, obzvlášť v tak mladom veku, určite prináša množstvo neznámych výziev. Mala si niekoho, kto ti s celým týmto procesom pomáhal?
Určite áno. Veľmi mi pomohol Peťo Jurga, ktorý vedel, že píšem básne, a tak sa rozhodol, že to celé dokopeme a dáme dohromady. Potom tu bola aj riaditeľka knižnice Katka Borisová, ktorá mi umožnila krst knihy v Kysuckej knižnici v Čadci a pomohla mi s celkovým procesom.
A, samozrejme, veľkú podporu som mala aj od pani učiteľky Kubalovej, ktorá mi pomohla s gramatikou a detailmi, ktoré boli dôležité. Bez nich by to nešlo tak hladko.
Čadca bude mať do troch rokov novú stanicu. Postavili ju v štýle, ktorý ohúril celý svet Čítajte Napísať celú zbierku básní určite nejde len tak za víkend. Kedy si začala písať svoje básne?
Poézia prišla tak trochu spontánne. Keď som bola mladšia, mala som denník a postupne som začala písať.
Prvú báseň som napísala ako jedenásťročná. Vtedy som bola veľmi zaľúbená do svojho kamaráta, a začala som si písať básne. Písala som len jednoduché rýmy, ale s odstupom času som sa začala venovať aj voľnému veršu.
Neskôr som asi rok a pol písala nonstop, ako keby sa zo mňa valilo všetko, čo som mala v sebe.
Takže tvoje básne nemajú nejakú striktne danú štruktúru?
Nie, väčšina mojich básní je voľná. Ale aj keď nemajú pevne stanovenú kompozíciu, mám svoj štýl.
Napríklad sa veľmi často stáva, že spomeniem niečo na začiatku básne a v závere sa k tomu spätne vrátim, čím celá báseň dostane pointu. Opakujem určité verše, aby som zdôraznila myšlienku, ktorú chcem odovzdať.
A ani samotné básne nie sú v zbierke chronologicky zoradené, rozhodla som sa, že poradie nechám náhodné, presne také ako môj život, ten je občas tiež dosť náhodný.
Vyhľadáva medvede, ľuďom sa snaží ukázať realitu. Ľudia často zavádzajú, hovorí Kysučan Čítajte Čomu sa venuješ v básňach, o čom sú?
Moje básne sú o spoznávaní samej seba. O tom, ako som sa cítila, keď som prechádzala rôznymi fázami života. Sú veľmi náladové, niektoré sú o láske, iné sú melancholické, pesimistické.
Je to tiež o tom, ako sa vyrovnávame s vecami, ktoré sa nám dejú, a o tom, ako si nachádzame svoju cestu.
Znie to veľmi osobne. Kto alebo čo ťa inšpiruje pri písaní?
Láska je jednoznačne moja najväčšia inšpirácia. Ale aj priateľstvo, pohľad na svet a všetky tie pocity, ktoré som v určitých momentoch zažívala.
Keď som mala túžbu, písala som. Mala som potrebu sa vyjadriť, vyventilovať svoje pocity, a tak vznikali moje básne.
Musíš mať špecifickú náladu na písanie, alebo sadneš za stôl a slová sa píšu na papier samy?
V minulosti som písala nonstop, doslova nonstop. Mnoho vecí, ktoré som v sebe mala, som potrebovala dať na papier. Bola to pre mňa aj určitá forma terapie.
Písanie mi pomáhalo vyrovnávať sa s rôznymi emóciami a nedoriešenými vecami v sebe. Ale teraz už píšem oveľa menej. Možno je to len fáza v živote, možno sa to vráti, ale teraz mám skôr záujem o prózu než poéziu.
A čo názov tvojej zbierky Ja a moja Duša? Ako vznikol?
Názov je trochu inšpirovaný mojím podcastom Ty a tvoja duša, kde sme s kamarátom rozoberali problémy druhých.
A keď som sa rozhodla, že vydám knihu, povedala som si, že teraz je čas venovať sa mojej vlastnej duši. Tak vznikol názov.
Máš v zbierke nejakú obľúbenú báseň?
Áno, určite. Moja obľúbená báseň je Pozorovateľ krásnych duší, ale tiež mám veľmi rada Povolanie mama a Inkubátor smútku. Tá posledná bola pre mňa veľmi osobná a ťažká.
Kde si môžu čitatelia tvoju knihu kúpiť?
Momentálne to nie je úplne jednoduché. Kníhkupectvá neberú knihy s malým nákladom. Ale ak mi niekto napíše na Instagram, rada im pošlem svoju zbierku. Plánovala som aj stránku, ale teraz trochu stagnuje.
Akú spätnú väzbu si dostala po vydaní knihy? Stretla si sa aj s nejakou kritikou?
Väčšinou som dostala pozitívnu spätnú väzbu, hlavne od mojich blízkych a kamarátok, ktoré ma počas celého procesu veľmi podporovali. Zakaždým som im čítala básne, ktoré som aktuálne písala a dostala som od nich podporu a dodalo mi to brutálnu energiu.
Samozrejme, stretla som sa aj s kritikou, najmä od tých, ktorí nemajú radi voľný verš, čo je úplne pochopiteľné, každý má svoj názor.
Veľmi ma potešili ohlasy aj od cudzích ľudí, ktoré som dostala na TikToku, kde občas nahrám video s mojou tvorbou, a na krste knihy. Ľudia mi písali, že sa v básňach našli a bolo to naozaj nádherné.
Vtedy som si uvedomila, že to, čo robím, má naozaj zmysel a že to, čo som napísala, zasiahlo aj niekoho iného.
Okrem písania sa venuješ aj herectvu v divadelných súboroch. Čo ťa baví viac, písanie alebo hranie v divadle?
To je veľmi ťažké odpovedať, pretože oboje sú pre mňa rovnako dôležité. Neviem si predstaviť, že by som prestala písať alebo že by som prestala hrať divadlo. Umenie ako také je pre mňa jeden veľký celok, naozaj by som si nevedela vybrať.
Čo by si odkázala svojim rovesníkom?
Aby neboli povrchní, aby hľadali zmysel vo všetkom, čo robia. A hlavne, aby sa navzájom mali radi, pretože nenávisť len rozdeľuje ľudí.
