KYSUCE. Na starých Ladách sa vrátili z ďalšej krajiny tretieho sveta. Partia kysuckých dobrodruhov pritom zdolala cestu po najväčšej piesočnej púšti. Jazdu rozľahlou Saharou zvládla aj bez dostupnosti elektronickej navigácie.
„V odľahlejších častiach, smerom na juh a hlbšie do púšte, sa strácal už aj mobilný signál. Pokrytie nemajú ani menšie osady, zväčša len mestá nad tisíc ľudí,“ hovorí jeden zo zakladajúcich členov Lada svetom MARIÁN GROFČÍK s tým, že najviac si z dva a pol týždňovej výpravy užili kempovanie vedľa dún.
Ďalšie zážitky vrátane spoznávania Alžírska však limitoval neustály policajný sprievod.
"Stretli sme len veľmi málo ľudí na vlastnom aute a už vôbec nie turistu. Ani na ambasáde nás pri vydávaní víz celkom nechápali,“ hovorí o krajine, ktorá na turistov a ich dopravné prostriedky príliš zvyknutá nie je. Na svojich žigulíkoch, takzvaných Vasiľoch, však zdarne docestovali až do cieľa, kde príchod oslávili neslávnou večerou.
Len nedávno ste sa vrátili z Afriky. Nesklamal vás tento raz žiadny z Vasiľov?
Vôbec. Je však otázka, čo je skutočné sklamanie, pretože my na týchto cestách vždy čakáme aj nejakú drámu. Tento rok sa s autami neodohrala. Človek, ktorý nám ich pripravuje, odviedol stopercentnú prácu.
A to ste im dali riadne zabrať.
Určite, v niektoré dni sme aj v horúčavách so štyridsiatimi stupňami jazdili dvanásť hodín vkuse a vydržali aj cestu púšťou. Sú to nezmary.
Ďalej sa dočítate aj:
- Čo ich na ceste potrápilo,
- prečo ich prekvapila eskorta,
- akú bizarnú vec robili na púšti,
- na ktorý zážitok rozhodne nezabudnú,
- akým nešťastím sa skončila slávnostná večera.
Ktorý úsek bol predsa len najnáročnejší?
Z hľadiska psychiky bola najnáročnejšia jazda Alžírskom, kde sme išli vždy s vojenskou alebo policajnou eskortou. Hoci doteraz riadny dôvod nepoznám, Alžírci nie sú úplne naklonení turistom, ktorí sa pohybujú po krajine na vlastnom dopravnom prostriedku.
Vysťahovanie utrápilo ľudí na smrť. Pred štyridsiatimi rokmi zmizli pod vodou priehrady dve dediny Čítajte Keď nás našli, pridelili nám vždy túto eskortu, čo bolo duševne náročné, pretože sme sa s nimi museli dohadovať na ďalšom smerovaní cesty, nemohli sme prespať v ktorejkoľvek lokalite.
Navyše, nefungujú na rovnakom princípe ako u nás a v každom okrese sme museli čakať na nových policajtov. Niekedy päť minút, inokedy aj hodinu. Občas sa im dokonca pokazilo auto, čím cestovné tempo skutočne trpelo. Keď sme chceli ísť na obed, naopak nás naháňali. Ubrali nám z cestovateľskej slobody a bolo potom ťažšie užiť si krajinu.
Počítali ste už dopredu s takýmto obmedzením?
Vedeli sme o problematickej situácii na juhu krajiny. Pôvodne sme mali v pláne prejsť od severu do Sahary viac ako dvetisíc kilometrov a tušili sme, že zhruba posledných sedemsto môže byť neistých. Nevedeli sme, či nás do oblasti pustia samých, viac informácií sa ale zistiť nedalo.
Nakoniec nás prekvapilo, že nás sprevádzali už od severnej hranice. Postupne marili aj naše ambície. Okrem časového sklzu nás nechceli pustiť ani cez všetky hraničné priechody.
Sprevádzali aj niekoho iného? Nezohrala rolu vaša nápadnosť?
Stretli sme len veľmi málo ľudí na vlastnom aute a už vôbec nie turistu. Ani na ambasáde nás pri vydávaní víz celkom nechápali. Pýtali sa, načo tam vôbec chodíme. Alžírsko totiž celkovo nie je proturistická krajina a myslím si, že všetky dané procesy s tým súvisia.
Načo ste tam teda išli? Prečo práve do tejto oblasti?
To je spravodlivá otázka, na ktorú vlastne ani nepoznám odpoveď. Každý rok sa jednoducho snažíme vybrať krajinu, ktorá je skôr neobvyklá. Čím je menej zdokumentovaná, tým viac nás zaujíma. Keď sa povie Alžírsko, na počutie sa zdá byť celkom známe, ale v skutočnosti o ňom veľa nevieme. Chceli sme teda opäť spoznať nepoznané.
Okrem spomenutej psychickej náročnosti, ktorá časť cesty vás naozaj potrápila?
Zabrať nám dali opäť ultra dlhé presuny. Ako na začiatku, tak aj na konci cesty.
Zo Slovenska sme trajektom smerovali do Talianska, pričom aj pri návrate domov sme išli rovnakou trasou, ktorú sme sa snažili zvládnuť na jeden záťah bez väčších zastávok. Spiatočná cesta, kedy sme išli z trajektu domov vkuse 2300 kilometrov, bola najhoršia.
Po dvoch týždňoch šoférovania takmer bez spánku a so zalomenou chrbticou špecifickou pri sedení v Lade to dá zabrať. Pri šoférovaní sa ale snažíme čo najviac striedať. Na začiatku máme v sebe entuziazmus, kedy chce šoférovať každý. V závere ide o úplný opak.
Keďže ste spolu dlhý čas, nemáte už ponorkovú chorobu? Vychádzate spolu stále dobre?
Dnes už chodíme na kratšie a menej náročné cesty než kedysi. Keď sme napríklad absolvovali zhruba dvojmesačnú cestu zo Slovenska do Laosu, bola na inej úrovni intenzity. Teraz sme radi, že sa zhruba po roku opäť vidíme. Akoby sme išli s kamošmi do krčmy. Akurát sedíme v Žiguli.
