ČADCA. Kysucká krajina by bez neho bola o poznanie chudobnejšia. Stanislav Mikovčák, sochár, architekt, rezbár, ale aj vizionár, ktorý spája umenie s priestorom, prináša do Mestskej galérie v Čadci svoju prvú autorskú výstavu. A rovno výnimočnú.
Jeho diela nájdete roztrúsené po celom regióne, na lúkach, kopcoch aj v centrách obcí.
Sú to nielen monumentálne rozhľadne, ale aj kaplnky, zvonice, kríže či kované sochy. Mikovčák však nie je len „staviteľ pohľadov“. Je aj človek, ktorý svojím tvorivým rukopisom premieňa krajinu na živú galériu.
Príbeh, ktorý sa začal hrou
Rodák z Turzovky vyštudoval architektúru na STU v Bratislave. Po štúdiách pôsobil v Nemecku, kde získal cenné skúsenosti ako projektant aj staviteľ. Už vtedy vedel, že nechce tvoriť anonymné budovy. Jeho cieľom bolo vytvárať diela, ktoré majú dušu.
Prvá rozhľadňa vznikla v Turzovke tak trochu náhodou, pri hre so synmi. Z náhody sa stala vášeň. Dnes má Mikovčák na konte viac než dvadsať rozhľadní na Kysuciach, na Morave, v Holíči a vo Svederníku.
V ich štruktúre a výraze sa spája architektúra s príbehom. Každá nesie svoj vlastný odkaz.
Výstava ako rozlúčka
Aj keď Stanko Mikovčák v minulosti vystavoval v zahraničí, v Ríme, Moskve, Krakove, Bielsko-Białej či Varšave, výstava v Čadci má preňho osobitý význam. Je prvou samostatnou prezentáciou jeho tvorby v galérii v mestskom dome. Zároveň ju vníma ako symbolickú rozlúčku s rozhľadňami. Jeho posledná stojí práve nad Čadcou, na vrchu Briava.
Doprava v Čadci sa mení: Semafory majú nové intervaly, kolóny sa posúvajú Čítajte Vernisáž výstavy s názvom Zhmotnenie sa uskutočnila v piatok 11. júla. Moderátor Jozef Mozol privítal autora, jeho manželku Ingrid a úvodné slovo odovzdal viceprimátorke Čadce Anne Belousovovej.
„Jeho rozhľadne dali Kysuciam nový význam, sú ich dôležitou súčasťou. Každá je iná, no akoby boli odjakživa súčasťou prírody. Stanislav Mikovčák už dávno prerástol hranice nielen regiónu, ale aj Slovenska a napriek tomu, že dosiahol uznanie vo svete, ostáva stále pevne spojený s Kysucami. A pre nás je poctou, že sa stále vracia k svojej domovine, kde tvorí pre nás, pre ľudí. Je akoby takým umeleckým veľvyslancom Kysúc v celom svete,“ uviedla Belousovová.
Na výstave predstavuje výber sochárskych diel z posledných dvoch dekád. Nechýbajú ani nové práce vytvorené z cortenu, oceľového materiálu s výraznou patinou, ktorý symbolizuje plynutie času.
„Po šesťdesiatke som si uvedomil, že nemám čas na veci, ktoré treba dlho lakovať alebo leštiť. Chcem tvoriť priamejšie, úprimnejšie, no stále s myšlienkou,“ hovorí.
Na vernisáži mu vzdali hold dlhoroční priatelia Jaroslav Gaňa aj Gustáv Švábik-Macvejda, ako aj mnohá osobnosti spoločenského života na Kysuciach.
Duša vdýchnutá železu
Stanislav Mikovčák tvorí prevažne z kovu. Železo sa podľa neho spája s tvrdosťou života, ale aj s krásou remesla. Spolu s drevom a kameňom tvorí základ jeho výtvarného jazyka. Jeho diela sú poctou zabudnutým remeslám aj samotnému materiálu.
Verejné záchody v centre Čadce zrovnali so zemou, v lokalite vyrastie polyfunkčný dom Centrál Čítajte Často využíva staré, vyhodené predmety, ručne kované náradie, podkovy, reťaze a sekery. Tie premieňa na súčasti svojich plastík. Jeho sochy hovoria o bežnom živote ľudí, ktorí ich kedysi držali v rukách. „Vraciam dušu tomu, čo iní považovali za nepotrebné. Aj v nájdených veciach sa skrýva energia minulosti,“ hovorí.
Na výstave možno vidieť aj tvorbu s názvom objet trouvé, nachádzanie umenia v obyčajných predmetoch. Často spájal kríž s kameňom, podkovu s anjelom, železo s príbehom. Výsledkom sú kompozície plné symboliky, vrstiev a osobnej výpovede.
Umenie v krajine
Mikovčákove diela presahujú klasické chápanie výtvarného umenia. Sú súčasťou krajiny, zakomponované do vrchov, obcí a miest. Namiesto múzeí sa nachádzajú na miestach, kde žijú ľudia. Aj preto sa Mikovčák stáva akýmsi neoficiálnym architektom Kysúc.
Z jeho diel cítiť úctu k tradícii a rešpekt k remeslu. V každom kríži, kaplnke, rozhľadni či fontáne sa odzrkadľuje filozofia návratu k podstate, k rovnováhe medzi krásou, funkčnosťou a príbehom. Mikovčák je zároveň autorom návrhu krížovej cesty pre kalváriu v Krásne nad Kysucou. Pred Mestským úradom v Čadci stojí dvojica jeho monumentálnych kovových sôch. A možno ste ich už videli aj vy, len ste netušili, že za nimi stojí práve on.
Úcta, radosť, pokora
„Tvorím z radosti. A keď niečo tvorím, je to vždy z úcty, k predkom, k ich práci, k materiálu, ktorý držím v rukách. Život plynie rýchlo. Chcem, aby za mnou zostalo niečo, čo bude hovoriť aj vtedy, keď tu nebudem,“ povedal v rozhovore pre redakciu MY Kysuce.
A presne také sú jeho diela. Obyčajné aj neobyčajné zároveň. Ukotvené v pôde, no s dušou. Tiché, no hovoriace.
Výstavu si môžete pozrieť do 12. septembra a rozhodne stojí za návštevu.
Namiesto mozoľov v kukurici brigádujú deti pre vlastnú dedinu. Pomáha to obci a prázdninám dáva nový zmysel Čítajte
