ČADCA. Pod jeho taktovkou vyrástlo mnoho skvelých hráčov. Kde prišiel, tam postúpili. PAVOL HOMOLA pôsobil ako tréner tridsať rokov.
Začínal v Horelici, no od roku 1984 pôsobil v FK Čadca pri mládeži. Záchranárske práce však robil aj u mužov. Čadca bola vtedy na zostupe z tretej ligy. S mladučkým kádrom dokázal poraziť aj nabitý Zvolen a súťaž zachrániť.
Keď s Rakovou vyhrali nad slávnym Makovom, tlieskali aj fanúšikovia spod Javorníka. Skúsený lodivod oslavuje koncom augusta jubilejných osemdesiat a spolu s nami si zaspomínal na jeho bohatú kariéru.
Prezradil taktiky, s ktorými vyhral náročné zápasy, povedal pikošky z čias minulých aj to, ako vníma súčasnú situáciu v klube.
Dočítate sa tiež
- Aké to bolo v FK Čadca pred 40 rokmi,
- ako sa mu podarilo zdolať Zvolen s mladým kádrom a zachrániť mužov v tretej lige,
- ako s Rakovou porazil slávny Makov a prečo na neho kričali fanúšikovia,
- prečo odišiel z FK Čadca,
- čo hovorí na klub okresného mesta dnes.
Aké boli vaše futbalové začiatky?
S futbalom som začal ešte v bývalej ZZO Čadca, keď som mal trinásť rokov. Po dvoch rokoch som sa odišiel učiť spojarčinu, v tom čase som hrával v doraste za Belušu. Potom som sa vrátil do Čadce a začal som hrávať za mužov v Horelici.
V roku 1966 som odišiel na vojarčinu, aj tu som hrával za Maršová-Rašov, odkrútil som si dva roky a opäť som sa vrátil do Horelice. Hrával som až do roku 1974 a tu som aj skončil s futbalom. Ako hovorievam, dovtedy to bol môj čas, no potom som sa oženil a viac som sa venoval rodine.
Vy ste však známi predovšetkým vašou trénerskou činnosťou.
Na futbal som nikdy nezanevrel. Začínal som trénovať žiakov na Horelici, no v roku 1984 som prišiel do Čadce. Bolo to v tom období zaujímavé, muži hrali vyššiu súťaž a žiaci okres. Podmienky v klube bohvieaké neboli, zároveň som si povedal, že žiaci by mohli hrávať aj vyššiu súťaž.
V roku 1986 sme sa už stali víťazmi okresu a postúpili sme do kraja. Potreboval som zohnať nových chlapcov, krajská súťaž už bola predsa náročnejšia. V roku 1988 sme ešte vyhrali krajskú súťaž a postúpili sme do prvej ligy Západ. Bol to skvelý úspech.
Ako ligistov nás dokonca Třinec pozval na Memoriál Dvořáka. Boli tam mužstvá ako Slávia či Sparta Praha, Bohemians Praha, Sigma Olomouc, Baník Ostrava, Trenčín. My sme dostali Spartu, Olomouc a Třinec. V skupine sme skončili druhý, porazili sme domáci Třinec.
Následne sme hrali s Bohemians o celkové tretie miesto, prehrali sme 1:2, no aj to bol výborný výkon. Po turnaji dokonca za mnou prišli funkcionári zo Sparty Praha, ktorí mali záujem o našich hráčov.
Okrem mládežníckych kategórií ste si vyskúšali aj vedenia A-tímu mužov. Ako ste sa na túto pozíciu dostali?
Muži v Čadci boli na veľkom úpadku, išlo to celé dole vodou. Predsedom klubu bol Peter Baník, prišiel za mnou viackrát a hovoril mi, že Čadca je na vypnutie, hrozilo im, že vypadnú z tretej ligy.
Aj keď boli v mužstve ligoví hráči i kvalitní futbalisti ako Škola, Kolembus, Kučák, Zemaník, Štrba, Faldík, Kocúr, no nedarilo sa im. Povedal som mu, aby spravil niekoho z nich trénerom. No nakoniec som to zobral ja, zo starého kádra však zostalo len šesť hráčov, tak som začal rozmýšľať, ako to doplniť.
Pavol Homola prišiel do FK Čadca v roku 1984. (zdroj: archív P.H.)Ako ste to vyriešili?
Zobral som hráčov z môjho kádra dorastencov, medzi nimi Stanislav Maslík, Ľubomír Macašek, Jozef Privarčák, Milan Slučiak, Martin Pitel, Patrik Rovder, Štefan Kavuliak.
Bohužiaľ, nemal som príliš času na prípravu, nakoľko ma zavolali tri týždne pred začiatkom súťaže. Bolo to náročné, mali sme veľmi mladý káder, no vedenie mi povedalo, že za pokus to stojí.
Mal som však podmienku, že ak to zoberiem, nebude sa mi nikto starať do zostavy. Prvý zápas sme mali ihneď jarnú odvetu proti Zvolenu, ktorý išiel na postup. Súper bol nabitý kvalitnými hráčmi.
Ako sa mladý káder osvedčil?
Na zápas nás prišlo dvanásť, Faldíka som nechal vtedy na lavičke, z taktických dôvodov nastúpil až v druhom polčase, aby posilnil stred poľa. Nefungovala ani elektrika, šetrilo sa, tak sme sa prezliekali v športovej hale.
Následne sme mali rozcvičku, ktorú vždy viedol kapitán mužstvá, ktorým bol vtedy Ladislav Kolembus. Zrazu pozerám a náhradník Faldík na lavičke nebol, potom som ho uvidel neprezlečeného. Neviem kto čo povedal, no za desať minút už sedel v drese.
Mužstvo bolo predposledné, jeden bod mali náskok pred posledným. Vtedy som napríklad ani nevedel, že Vladimír Škola hral v reprezentácii stopéra.
Keď som sa to dozvedel, dal som ho na túto pozíciu, spravil som taktiku a povedal som im, čo robiť pri štandardkách. Škola sa mal postaviť na pravú stranu, bol veľmi dobrý hlavičkár. A čo sa nestalo? Mali sme štandardku a lopta krásne sadla presne na hlavičku Školovi a už sme viedli 1:0, a tak zápas aj skončil. Vtedy som čakal od Zvolena viac, no my sme boli herne naozaj lepší.
Bolo to skvelé, veď náš brankár Stanislav Maslik mal vtedy 19 rokov a Jozef Privarčák nemal ani 18. A tak sa nám Čadcu nakoniec podarilo v súťaži zachrániť.
Skvelé výsledky ste však predviedli s mládežníckymi družstvami. Ako spomínate na toto pôsobenie?
V roku 1997 som trénoval U17, vtedy fungovali ako dvojička spolu s U15. Hrali sme tretiu ligu, ten rok som s nimi postúpil do druhej ligy a tým pádom postúpili aj starší žiaci U15.
Následne som viedol U19. V Čadci sme mali vtedy dva dorasty - áčko aj béčko. Ja som trénoval béčko, s ktorým sme postúpili. Hrali sme na škvare proti Svrčinovcu o postup. Za víťazstvo bola dokonca celá sada dresov. Pamätám si, že zápas pískal Jozef Vrtel. Stretnutie skončilo 1:0, vyhrali sme, no nemohli sme postúpiť, keďže vo vyššej súťaži už bolo áčko.
Archívny článok z týždenníka Kysuce o postupe dorastencov. (zdroj: archív)Potom som trénoval aj A-tím dorastu, chlapci hrali veľmi dobre, boli v krajskej súťaži a na jar sme súťažili o postup do druhej ligy Východ, čo sa nám podarilo.
Takúto ligu Čadca vtedy nikdy nehrala. Bol to pre nás veľký úspech, aj sme v súťaži hrali veľmi dobre, v kádri bolo veľa talentov.
No v tom čase sa opravovala juniorka, dával sa tam nový trávnik. Trénovať sme tam nemohli, šanovali sme to na prvý majstrovský zápas. Prvé kolo sme odohrali proti skúsenému mužstvu z Trebišova, ktoré vtedy zostúpilo z prvej ligy. Prehrali sme 1:3.
Druhý zápas sme išli hrať do Košíc s béčkom, vyhrali sme 0:1. Ďalší zápas sme vyhrali doma 2:0. Následne mi však z kádra brali hráčov do áčka mužov.
Ako ste to vnímali?
