Článok pokračuje pod video reklamou
Bude to naozaj on. Inklinuje totiž k vytrvalostným športom. Po tom, ako si zranil pri behu nohu, "presedlal" v roku 1993 z maratónu na cyklistiku. Ročne najazdí od 15 do 19 tisíc kilometrov.
Na bicykli ešte nezaspal
Odvtedy, čo sa z maratónca stal cyklista, je jeho peňaženka ľahšia. Ako hovorí, cyklistika je jeden z najnáročnejších športov. Odhliadnuc od samotného bicykla, drahé sú aj náhradné diely, napokon na takom "velosipede" stále treba niečo reparovať. Odhaduje, že prevádzka dvojkolesového tátoša vyjde ročne zhruba na 40 tisíc korún. To samozrejme nie je všetko. Ešte treba špeciálne oblečenie na jar, leto, zimu, prilbu, špeciálne tretry s nášľapnými pedálmi. Pri otázke, či má jeho žienka pochopenie pre nie príliš lacného koníčka, sa spokojne usmieva. Volá sa Zlatka a meno sa skutočne k nej hodí. Kým niektoré ženy čakajú takýchto "vandrovníkov" s nabrúseným jazykom, ona ho vraj z domu vyháňa. Samozrejme v dobrom, v doprovode jeho verného spoločníka - bicykla. Peter však nie je vlk samotár. Kysucké cesty brúsi spolu s dvomi kámošmi, tiež fanatikmi do cyklistiky - Petrom Šutákom a Jánom Kubalom. "Keby som dva dni nejazdil, už by mi to chýbalo. Je to pre mňa obrovský relax. Na bicykel sadnem v každom počasí, v zime jazdím na trenažéri," vyznáva sa zo svojej záľuby. Na bicykel vysadne aj po službe v nemocnici. Keď sa ho pýtame, či sa mu už stalo, že by zaspal, vrtí hlavou. Na svojom tátošovi je vraj čulý ako rybička.
Najdlhšia trasa
merala 314 kilometrov a viedla z Nízkych Tatier do Jasnej. Prešiel ju za 10,5 hodiny. Hovorí aj o úrazoch, ku ktorých pri tomto športe najviac dochádza. Najčastejšie ide o pády pri ceste dolu kopcom. Spomína tiež technické "ujmy", ktoré sa stanú na bicykli. Naposledy sa mu počas leteckého prevozu z Olympijských hier veteránov v Kanade zlomila na ňom súčiastka.
Kysučania sa nedali zahanbiť
Peter Szeghy sa už tretíkrát zúčastnil olympiády veteránov. "World masters games" sa tentokrát konali v kanadskom Edmontone. Bolo tam zastúpených 27 športov a sily si v nich merali športovci z celého sveta vo veku nad 30 rokov. Najstarší mal 97 rokov a pretekal v behu na 100 metrov. Slovensko išlo tento rok reprezentovať do cudziny len päť veteránov, ktorí si všetky výlohy platili z vlastného vrecka. Napriek tomu, že toto športové podujatie patrí k najväčším a zúčastňujú sa ho väčšinou bývalí profesionálni športovci. Pre ilustráciu, v austrálskom Melbourne bolo až 25 tisíc účastníkov, do Kanady ich prišlo okolo 21 tisíc. Peter Szeghy necestoval na olympiádu sám. Spoločnosť mu robil Ján Konôpka, známy kysucký bežec. Peter súťažil v časovke aj v závode jednotlivcov. Napriek extrémnym poveternostným podmienkam i defektu 3 kilometre pred cieľom, získal v časovke 25. miesto. V závode jednotlivcov mal v II. okruhu pád, no napokon skončil na krásnom 40. mieste. Výborne si počínal aj Ján, ktorý v cestnom behu na 10 kilometrov obsadil 7. miesto a v terénnom behu na 8 kilometrov, 6. miesto. Obidvaja teda krásne reprezentovali nielen Kysuce, ale aj celé Slovensko.
"Nielen športom je
človek živý",
povedali si dvaja kysuckí veteráni a išli si obzrieť krásy, ktoré im ponúkal tamojší svet. Videli prekrásne Skalnaté hory, ktoré sú vzdialené 400 kilometrov od Edmontonu. Peter je primárom na "áre" a Ján takisto pracuje v čadčianskej nemocnici už dlhé roky. Je technikom a má na starosti kyslíkové prístroje. Nečudo teda, že si išli obzrieť tamojšie nemocnice. Zaujali ich najmä krásne fresky, ktoré zdobia tamojšie interiéry. Spomínajú, že v nemocniciach sa nachádzajú aj elegantné reštaurácie, čo dotvára príjemnú atmosféru, líšiacu sa od tej klasickej, nemocničnej. Na čo však majú kysuckí veteráni najkrajšie spomienky, je piknik na jachte, na ktorý ich pozvali ich poľskí priatelia. Ešte doteraz cítia lahodnú vôňu grilovaného lososa. Okrem iných špecialít ochutnali aj mäso z losa. Skrátka, nezapreli v sebe pravého slovenského gurmana. Po takých krásnych úspechoch a nádhernej reprezentácii Slovenska sa ani niet čo čudovať, že im chutilo.
