A tak na tých našich kysuckých kopcoch a v hlbokých lesoch môžete postretať nielen svojich susedov, ktorí sa krčia nad machnatými a prsťovými lôžkami, kde sa ukrývajú hríby, ale aj turistov a hubárov z bližšieho i vzdialenejšieho okolia. Prichádzajú z Karvinej, Frýdku-Místku, Ostravy, ale tiež zo Žiliny, Považia, ba poniektorí až z Bratislavy. Kysuce lákajú nielen prírodou, ale aj krásou kopaničiarskych osád, v ktorých je zachovaná pôvodná architektúra.
O Danielovi Kormancovi z Krásna nad Kysucou som počul už od viacerých miestnych obyvateľov, ale najmä od umeleckého kováča Jaroslava Gavlasa. Gavlas je známy remeselník, ktorého poznajú nielen obyčajní ľudia, pretože dokáže nakuť akékoľvek poľnohospodárske náradie, ale vyhľadávajú ho aj takzvaní páni, a to kvôli "cifrovaným" či iným umeleckým výrobkom zo železa. Má dielňu v domčeku na križovatke, smerom na Bystrickú dolinu. S Danielom Kormancom sa poznali už za bývalej, teda komunistickej éry, veď spolu pomáhali pri mnohých cirkevných stavbách...
Predstavujeme rodinu
Danielovi Kormancovi pomaly sadá na kríže sedemdesiatka. Kým Gavlas pracuje s mocným železom, jemu je zasa blízke krehké drevo ako tvárny materiál. Vychodil totiž Drevársku školu v Liptovskom Hrádku a načas pracoval ako drevospracujúci piliar. Pôsobil tiež ako faktor na píle v Oščadnici, kde sa potom vypracoval na zástupcu riaditeľa. Ďalšími pôsobiskami sa stali závod Drevina, Vítkovické stavby a baňa Důl 1.máj v Karvinej. Posledným pracoviskom boli Oceľové konštrukcie v Krásne nad Kysucou, v súčasnosti je na dôchodku. Spolu s manželkou Emíliou vychovali päť detí: Jána, Danielu, Miroslavu, Alenu a Marcelu. Rozutekali sa im na všetky strany sveta, no keďže sú veľmi šikovné, vedia, že sa v živote nestratia.
Napríklad hneď prvý - Ján po absolvovaní Gymnázia v Kysuckom Novom Meste vyštudoval Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave, odbor biochémia. Do povedomia širokej verejnosti sa dostal vlani, keď získal prestížny titul "Vedec roka SR 2004", a to "za objav systému na identifikáciu génov riadených sigma faktormi RNA polymerázy a jeho zavedenie pre identifikáciu týchto génov", zjednodušene povedané za objav v oblasti molekulárnej biológie - tento problém vraj v Amerike riešili už pekných pár rokov. RNDr. Ján Kormanec, DrSc. oslávil štyridsaťpäť rokov a s manželkou Katarínou žijú v Bratislave. Majú tri deti: Zuzanu, Mateja a Dominiku... Dcéra Daniela ukončila SPŠ chemickú v Banskej štiavnici, v súčasnosti je misionárkou v Kazachstane ako členka komunity Pro Deo et Fratribus, ktorú založil biskup Hnilica. Ďalšia dcéra Miroslava je chemička, študovala na Textilnej chemickej škole v Ružomberku. Predposledná dcéra Alena absolvovala Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave, odbor analytická chémia. Jej manželom je známy historik prof. PhDr. Róbert Letz, Phd., ktorý má len tridsaťosem rokov a už napísal celý rad publikácií z novodobej histórie Slovákov i niekoľko učebníc pre základné a stredné školy. Pochádza zo známej rodiny Letzovcov zo Žiliny (Belo Letz - jazykovedec, Štefan Letz - spisovateľ, Ján Letz - filozof atď.). Vychovávajú štyri deti: dcérky Máriu a Magdalénu, synov Belu a Jána a najnovšie očakávajú príchod ďalšieho člena rodiny.
Róbert pôsobí od roku 1992 na Katedre histórie Pedagogickej fakulty v Bratislave. Nuž a poslednou dcérou Kormancovcov je Marcela, ktorá v súčasnosti pôsobí ako fyzioterapeutička v Neusiedler am See v Rakúsku.
Súčasnosť a história
Keď som sa nedávno zastavil u Daniela Kormanca, slnko na oblohe začalo páliť, čo bol znak, že sa čoskoro nad horami zhromaždia mračná a prinesú sýty dážď. Počasie sa očividne zmenilo. Po posledných horúcich júlových dňoch sa ochladilo, ale augustové slnko nestratilo nič zo svojej energie. Akonáhle vykuklo spoza mrakov, doslova hrýzlo nechránenú pokožku.
Pán Kormanec ma pozval dovnútra. V priestrannej obývacej izbe ma zoznámil so svojou manželkou Emíliou, ale predstavil mi tiež pomerne mladého človeka v turistickom oblečení.
"To je môj zať Róbert, ten, čo má Alenku," povedal. "Vybrali sa na túru po okolí a vrátili sa až teraz. Boli pozrieť v osade U Gavlasa."
Keď som počul meno Róbert, v mysli sa mi hneď vybavila učebnica Slovensko v 20. storočí, kde bol v tiráži uvedený autor doc.Dr. Róbert Letz - išlo o alternatívnu učebnicu dejepisu pre základné školy. Priznám sa, že som si historika z Bratislavy predstavoval ako staršieho decentného pána, trošku konzervatívneho a rezervovaného, skúpeho na slovo. Ale s pánom Letzom , teraz už profesorom, sme sa hneď od začiatku dali do živej debaty. Vysvetľoval mi, ako vznikla samotná knižka, ktorá sa skladá z chronologickej textovej časti a z ukážok z archívnych materiálov doplnených zaujímavosťami a bohatým fotografickým materiálom. Z tejto učebnice som učil žiakov dejepisnú látku a môžem povedať, že zodpovedala nielen učebným osnovám, ale dokázala tiež vhodnou formou priblížiť
jednotlivé obdobia v najnovších dejinách nášho národa.
Avšak profesor Róbert Letz má vo svojich necelých štyridsiatich rokoch za sebou viacero ďalších publikácií. Za všetky spomeniem Slovensko v rokoch 1945 - 1948 (1994), Dejiny Slovenskej ligy na Slovensku v rokoch 1920 - 1948 (2000), Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska (2000), Štruktúry moci, kapitola Justícia - slúžka moci (2004), Učebnica dejepisu pre 3.ročník gymnázií (2005) a mnohé ďalšie.
Nad rodinnými
fotografiami
V útulnej obývačke sme sa rozhovorili o súčasnom živote, spoločenskej a politickej situácii na Slovensku, ale reč padla aj na rodiny, na výchovu a vzdelávanie. Dozvedel som sa, že Belo Letz, profesorov starý otec, bol jazykovedec a zároveň bol bratom spisovateľa Štefana Letza. Obaja sa narodili v Budapešti. No potom sa rodina presťahovala do Rajca a neskôr do Žiliny.
Nuž a z nášho krajského mesta sa kedykoľvek dalo zájsť aj na Kysuce. Róbert Letz si pamätá, že ako chlapec chodieval k svojej starej matke Márii do Žiliny. Už vtedy s otcom zdolali hrebene Malej a Veľkej Fatry, Martinské hole, Súľovské skaly, po turistickej značke prešli vyše tridsaťkilometrovú trasu z mesta do Turzovky.
"Mám veľmi rád prírodu," zdôveril sa nám Róbert Letz. "Nielen kvôli krásam a čerstvému vzduchu, veď s kysuckou prírodou sú bezprostredne spojené jednotlivé osady, v ktorých donedávna žili ľudia. Zachovali sa drevenice, dýchajú niekdajším životom."
Na rad prišiel aj album s fotografiami. Sú na nich zvečnené rodiny Kormancovcov i Letzovcov, vytvárajú atmosféru spomienok. Róbert má napríklad brata Romana, ktorý študoval botaniku na Pedagogickej fakulte v Bratislave. Náhle sa však rozhodol, že vstúpi do kňazského stavu - stal sa rehoľníkom.
Pri príležitosti okrúhlych narodenín matky Tatiany sa s ním stretli aj na omši na Kalvárii v Bratislave. Táto krížová cesta má tiež svoju vlastnú "kalváriu" - komunistickí mocipáni voľakedy, bolo to na konci päťdesiatych rokov minulého storočia, zo sakrálnej stavby zhodili vežu, pretože vraj zakrývala pamätník na Slavíne... A hľa, sú tu spolu Róbert Letz a Alena Kormancová. Kde sa po prvý raz stretli, kde sa spoznali?
"Bolo to na púti do Lisieux," spomína si Alena. "A potom sme boli ešte na výlete na Veľkej Rači a na hrebeni Roháčov..."
A čo vedec minulého roka Ján Kormanec? Hoci práve medzi rodinnými príslušníkmi nebol, tí skonštatovali, že jeho ocenenie muselo súvisieť s veľmi dôležitým objavom. Vraj od malička spomínal, že vynájde liek proti rakovine... Misionárka Daniela pomáha v ďalekom Kazachstane zaostalým rodinám a deťom, dá sa povedať, že im slúži. Nedávno bola pozrieť doma, načas sa zvítala s rodinou...
Spomienkam niet konca kraja. Vynárajú sa z pamäti a odhaľujú nielen tie pekné, ale aj dôležité, ba neraz priam zlomové, osudové chvíle v živote človeka. Aj ony pomáhajú utužovať správne rodinné vzťahy. Sú hlbokým prejavom človečenstva.
Medzitým vonku opäť zažiarilo slnko a nakuklo aj do izby. Naše letné, augustové stretnutie sa práve končilo...
