Nechcené puto

Mala 40, ale jednu vec nikdy neprestala ľutovať. Že nemala dieťa. Hoci sama, nepotrebovali by ani otca. Samota je ubíjajúci spoločník a občas nás prinúti k veciam, na ktoré by sme inokedy nepomysleli. Marcela sem tam siahla po poháriku, a to nielen v spoločnosti, ale i doma. Pracovala v kultúre a tam je príležitostí na posedenie pri priateľskom prípitku neúrekom. Spoľahlivo jej pri tom vždy asistoval Edo. Bol o osem rokov starší a mali si vždy čo povedať. Posedenia sa z týždňa na týždeň predlžovali do neskorých nočných či skorých ranných hodín. Edo si prestal rozumieť s manželkou. Marcela mu občas povedala, že by mal ísť domov, no v duchu si priala, aby ostal. Väčšinou aj ostal a ona sa utešovala slovami, že ho predsa domov posielala a nedržala ho u seba nasilu. Edo bol bohém. Spoločenský, obľúbený, vynaliezavý. Na istý čas sa k Marcele dokonca nasťahoval.

Bolo len otázkou času, kedy sa jeho manželka dopátra, kto jej odlákala partnera. Podarilo sa jej to, napokon, Edo sa veľmi netajil tým, že má novú lásku. Deti mu vyrástli, nepotrebovali ho, manželka si žila podľa svojho gusta a on začal mať pocit, že len tak bývať s niekým v byte nestačí. Musí ho mať predsa rád. A keď ho stretla láska, nesmie sa jej vzdať. Pochopil to ako životnú výzvu pre päťdesiatnika. Marcela ho naozaj milovala. Aspoň načas mala pocit, že ju niekto potrebuje, rada mu oprala, navarila. Zrejme aj on ju mal rád. Každému rozprával, aké je to úžasné, keď je človek zamilovaný, že si Marcelu vezme. S priateľmi rozoberal ich milostný život, chválil sa, ako nabral nový dych, že sa cíti ako mladík. Že Marcela v ňom opäť prebudila muža, že je to jeho najväčšia životná láska. Aj ňou ostane. Písal jej iniciálky v reštauráciách po jedálnych lístkoch, po stenách. Ako puberťák. Ich láska trvala niekoľko rokov.

Presnejšie päť. Jedného pekného dňa sa však skončila a Edo sa nasťahoval späť k manželke. Marcela sa nervovo zrútila. Najskôr sa bez miery opíjala. Telefonovala mu každú noc, bolo jej jedno, že pobudí celú rodinu. Zúfalo ho chcela späť, no darmo. Edo sa jej vyhýbal, dokonca ju začal pred spoločnými známymi ohovárať. Nebolo to fér, Marcela by mu však dokázala všetko odpustiť. Chvíľu sa zdalo, že Edo našiel cestu k svojej manželke, uvedomil si silu rodiny, no bol to len jeho psychologický ťah. Do rodiny nosil veľa peňazí a vedel, že práve kvôli nim ho žena prijme späť. Stalo sa. On však potreboval priestor pre svoju ďalšiu známosť. A ten by u Marcely nemal. Ľahko by ho prekukla a netolerovala by jeho výlety ako manželka, ktorá si už na ne za tie roky zvykla. Naozaj si Edo našiel novú priateľku. Atraktívnu učiteľku, ktorej muž pracoval v zahraničí. Tak ako kedysi u Evy, začal prespávať u nej. Tiež bol v eufórii, tiež každému rozprával, aký je zamilovaný. Marcela sa psychicky dala ako tak dohromady a Edo v sebe objavil toľko drzosti, že sa jej s tým tiež prišiel pochváliť. Dával jej čítať listy od novej priateľky, čítal jej to, čo jej píše on. Zdôveroval sa jej s najintímnejšími detailami.

Marcela trpela ako zviera, no bola rada, že za ňou aspoň raz za čas príde, že ho vidí. Odpustila mu aj túto opovážlivosť. Dokonca ostali priateľmi. Aj po tom, čo sa učiteľke vrátil muž a Eda opustila. Chodil jej vyplakávať do kancelárie a Marcela ho opäť nevyhodila. Vždy ho vypočula, posedela si s ním. Domov ho však už nikdy nepozvala. Vlastne o pár mesiacov ho už nikdy nikde nepozvala. Nemohla. Edo totiž zomrel. Na infarkt. Pri jeho truhle popriala jeho manželke úprimnú sústrasť. Kedysi sokyne, videli sa prvýkrát v živote. Na pohrebe muža, ktorého obe kedysi milovali. Edova manželka presne vedela o koho sa jedná. Marcela si uvedomila, ako sa obe veľmi podobajú. Majú mnoho vrások, smutné oči. Obe mali rovnako utrápené tváre - pečať toho istého muža. Neviditeľné a nezničiteľné puto, ktorým ich proti ich vôli spojil. Budú s ním žiť do konca svojho života.