Asi severom a trochu západom, pretože práve z tých končín pofukujú vetry, obyčajne studené a nasýtené dažďom. Voľakedy odtiaľ priplávali aj Vikingovia... My môžeme byť radi, že sme tam, kde sme, veď tu ani pes po nás neštekne. Aj keď je pravda, že sa v našej obci v poslednej dobe nazhromaždilo toľko túlavých psov, že vytvorili hotové svorky. Sú to verní poddaní, ktorí nemajú pánov, a mne je niekedy tých túlavých psov ľúto. Na druhej strane sa možno nemajú až tak zle, veď sú slobodní, lenže čo s takou slobodou, keď nieto čo do žalúdka vložiť. Ja mám svoju starú, ktorá ma merkuje, ba občas ma aj sleduje, či si v pivničke nepreplachujem hrdlo, lebo mám v nej ukrytú slivovičku. Čo by som bez nej robil a to ešte len príde mrcha počasie, kadejaké studené pľušte a v zime mráz. Ľudia mali odjakživa aj v jeseni plné ruky práce. Nečudo, bolo sa treba pripraviť na zimu. Keďže chovali doma statok, pretože u nás žili poväčšine gazdovia, hrabalo sa v lese lístie na podstielku do maštali alebo aj takzvaná prsť. To bolo ihličie zo smrekov, mäkučká podstielka, ktorá navyše aj príjemne voňala.
Aj raz sa vybrala rodina Hurajovcov, to keď sa ešte slnko bezstarostne ponevieralo po chotároch, lebo zima sa zatiaľ nehlásila, na onú prsť do blízkeho lesíka. Zobrali si so sebou vozík. Prsť hrabali na kopy a potom ňou napĺňame vrecia. Bola to taká bohumilá robota, nikto sa nikde nenáhlil, všade vládlo upokojujúce lesné ticho. Akurát vrcholce stromov šumeli, pretože sa do nich opieral vánok a možno aj slabý vietor. Ako tak hrabú a hrabkajú, lebo s rodičmi boli tiež deti, odrazu sa im zazdalo, že počujú praskot. Viete, ako je to v hore - hneď máte uši nastražené. Počúvajú - opäť ticho. Hádam okolo prebehla srnka alebo sa tu zatúlal zajac a keď zbadal ľudí, spamätal sa a zdupkal, utešovali sa Hurajovci. Hneď si prichystali vozík, že si naň naložia vrchovato naplnené vrecia. Lenže vtedy sa lesom rozľahol iný, hrôzostrašnejší zvuk - prenikavý kvikot pomiešaný s krochkaním! Diviaky! Zdalo sa, že ich je celé stádo. Hurajovci nečakali, vzali deti na ruky i na chrbty a tie väčšie podurili do behu. Celá rodina sa zastavila až na lúkách pod lesom.... Keď sa dospelí Hurajovci o hodinu vrátili na miesto, kde nechali vozík, nechceli veriť vlastným očiam po vozíku a po prsti ani stopy! Ba predsa len jedna ostala - po cudzích, zlodejských topánkach...