Chodievala som sa na ňu pozerať a veľmi sa mi to páčilo. Pamätám sa, že som je raz nite dokonca vzala, aby som to mohla sama skúsiť," spomína pani Stašová. Aj keď povinnosti v rodine ju občas donútili vymeniť ihlu za ihlice, k vyšívaniu sa vždy vrátila. "Chovali sme ovce, tak som z vlny štrikovala svetre pre troch bratov a otca. Mala som 22 a bola som len pol roka vydatá, keď mi umrela mama a ja som sa musela o nich starať. Aj o muža - dovedna o päť chlapov." Už len spomína na to, ako na nich v zime právala v studenom potoku. Azda i to sa podpísalo na reume, ktorá jej teraz kriví prsty. "Vyšívala som čepce, rukávce, obrázky na stenu i na vankúše, obrusy. Ani jeden som však nepredala. Všetko som porozdávala. Robilo mi radosť niekoho obdarovať.
Veru, už by tých výšiviek bolo za riadnu fúru, keby boli pokope," usmieva sa a rozkladá po posteli pestrofarebné obrusy. "Najčastejšie som vyšívala z perlovky. Robila som aj krížikové výšivky, no s pribúdajcimi rokmi sa mi ťažšie počítalo, striedalo farby, začala som teda vyšívať hladko. Niektoré vzory obkresľujem z časopisov, no zväčša si ich vymýšľam sama. Potom ich cez kopírovací papier prekreslím na plátno. Najradšej má kvetinové vzory. Nebývajú vždy pestré, aj jednofarebné, dokonca som aj biely vzor vyšívala na biele plátno." Pani Agnesa žije v Domove dôchodcov v Čiernom. Vždy po raňajkách zvykla páru hodín povyšívať, niekedy aj poobede. Nenáročný obrus jej trvalo vyšiť asi týždeň. No odkedy jej prsty kriví reuma, nemôže vyšívať. Už dva mesiace sa vyšívania nechytila: "Tŕpnu mi prsty, necítim ihlu a navyše ma bolia. Vyšívanie mi veľmi chýba. Skrátila som si pri ňom dlhú chvíľu, aj sa potešila." Pani Agnesa sa nádeja, a my s ňou, že jej lekári injekciami či inak pomôžu. Veď človek v živote nemá mnoho vecí, ktoré ho dokážu naozaj potešiť. A sú o to vzácnejšie, keď dokážu potešiť aj iných.
