V letiskovej hale ju ešte poslednýkrát objal a zamával na rozlúčku. K odbavovacej priehradke prišiel na poslednú chvíľu. Cestovanie lietadlom mu nerobilo problémy, napokon, do zahraničia chodieval často. Väčšinou lietadlom. No nikdy ešte neodchádzal z domu na taký dlhý čas. "Čo si taký utrápený. Vyzeráš, akoby ti uleteli všetky včely. Uvidíš, že tam bude fajn. Kámoš spomínal, že Ukrajinky sú celkom pekné a hlavne priateľské," snažil sa ho rozveseliť Milan. "Prosím ťa netrep. Ty si starý mládenec, na teba nikto nečaká. Ja mám však deti. Neuvidia ma takmer rok. Nebudem vidieť ako rastú, ako sa učia, to mi je ľúto. Samozrejme, že mi bude chýbať aj Zuzka," priznal. Firma, pre ktorú pracoval, podpísala zmluvu s Ukrajinou na vybudovanie panelových domov. Keďže termín na dokončenie rozsiahlej výstavby bol krátky, mali byť v zahraničí v kuse, čo sa malo samozrejme odraziť na ich výplate.
"Nie je to tu zlé. Už sme bývali aj v horších podmienkach," skonštatoval Milan, keď sa s kuframi dovliekli do ubytovne, kde mali stráviť desať mesiacov. "Voda tečie, sú tu aj záchody, dokonca chladnička. Hotový luxus," vyjadril spokojnosť. Prvé dni ubiehali pomaly, no pri nasadení vysokého pracovného tempa sa aj Petrovi zdalo, že čas plynie rýchlejšie. "Našťastie", hovoril si v duchu. Pritom rozmýšľal, koľko týždňov a hodín ešte strávi na stavenisku. Potom ho zbadal, ako sa obšmieta okolo plotu. Malé čierne šteniatko. Naokolo nebolo ani živej duše. Psík zívol a podišiel k nemu. "Chudák, aký si vychudnutý. Mal by si viacej žrať, aby bol z teba veľký pes," prihovoril sa mu. Vytiahol z vrecka obložený chlieb, ktorý si pripravil ráno na ubytovni. Kúsok z neho odlomil a podal ho zvieraťu. Nenechal ani omrvinku. "Bodaj by ti nechutilo. To bola naša slovenská suchá saláma. Dobrá čo?," prihovoril sa mu. A ten akoby mu rozumel, mlsne sa oblízal. "Čo s tebou? Nikde nikoho. Budeš zatiaľ pri mne a potom uvidíme," povedal a pohladil šteňa. Krok nedal bez toho, aby nešlo za ním. "To máš čo za vlčiaka," zasmial sa Milan, keď pre neho prišiel džípom, aby ho zaviezol na ubytovňu.
"Nesmej sa. Počkaj, nebude dlho trvať a skráti ti tie tvoje parádne montérky," odvetil kamarátovi na jeho uštipačnú poznámku. Nazval ho "Cestovateľom" a on si hneď zvykol na svoje meno. Kamaráti sa smiali, že si mohol radšej nájsť frajerku, než takéhoto štvornohého havkáča. Keď chcel ísť s nimi na pivo, nezostávalo mu iné, než Cestovateľa zobrať so sebou. Ten totiž nechcel byť bez svojho pána ani chvíľu. Stalo sa, že išli na slávnostnú recepciu do hotela, kde ich pozvali kyjevskí kolegovia. Psík tak kvílil za dverami, že z recepcie sa vrátil ani nie po hodine. Cestovateľ s ním prežil na stavbe celých desať mesiacov. Dva týždne pred odchodom im priniesli lístky, pretože tentokrát sa domov mali vrátiť vlakom. "Preboha, čo bude s Cestovateľom?," rozmýšľal po nociach. Potom mu istý známy sľúbil, že pre psa vybaví povolenie, aby mohol s ním cestovať na Slovensku. Keď do odchodu chýbali dva dni a chlapíka nebolo, vedel, že z povolenia asi nič nebude.
Cestovateľ sa na neho pozeral smutnými očami, akoby tušil, že sa budú musieť čoskoro spolu rozlúčiť. Potom mu prišla na rozum spásonosná myšlienka. Vo vlaku sa dal Cestovateľovi napiť vodky. Keď zaspal, zobral svoju bundu, ktorá mala na chrbte kapsu na zips a dal ho do nej. Bundu zavesil na vešiak a modlil sa, aby čím skôr prešli hranicou v Čiernej nad Tisou. Pasovák im skontroloval doklady a colník zbežne pozrel po kupé a odišiel. Slastne si odfukoval. Cestovateľ sa prebral asi po hodine. Nachlípal sa vody a zjedol obloženú žemľu so salámou. "Ocko ahoj, už sme sa na teba veľmi tešili," radostne ho vítali deti. "Podrástli čo?, zasmiala sa Zuzka. "Aký som rád, že som opäť s vami," povedal dojato. Potom začal vybaľovať darčeky. Tým prvým, ktorý vytiahol z tašky, bol Cestovateľ. Zuzka vypleštila oči. "Preboha v byte psa, to nikdy," protestovala. Keď však pozrela na čierne klbko, ktoré sa k nej túlilo, rozosmiala sa. "Skutočne krásny darček," skonštatovala. Deti boli od radosti celé bez seba. A on najšťastnejší. Nevedel si predstaviť, že by bol musel kamaráta, ktorý mu desať mesiacov nahrádzal jeho rodinu, nechať za hranicou.
