Milan Rucek z Čadce - Milošovej však zoberie do rúk heligónku a spustí tie svoje - "Dlhopoľské pole, V panskom lese malý domček či Smutná deva u potoka stála"... Má si z čoho vyberať. Repertoár piesní si sústavne dopĺňa, čo sa týka heligónok, má ich presne 37 kusov. Pochádzajú z rôznych kútov Slovenska i Českej republiky. Ako sa vlastne dostal k svojmu koníčkovi? Keď mal desať rokov, ujko Jozef Kyzek, ktorý už nežije, mu priniesol pijanovku. Nech sa reku chlapčisko zbytočne netára kade tade, radšej sa priučí čomusi zmysluplnému. Bude veselšie jemu i ďalším. Tak sa stal z Milana samouk. Smeje sa, že skúšal, skúšal dovtedy, až kým sa mu čosi poriadne nepodarilo zavŕzgať. Pred piatimi rokmi sa dostal k jednej heligónke. Stal sa jej majiteľom. Páčila sa mu, no hrať na nej nevedel. Vyložil ju na skriňu a nechal ju tam odpočívať. Spomína, že rok si tam takto oddychovala.
Potom mu to nedalo. Schytil ju do rúk a rozmýšľal, ako sa na nej naučiť hrať. "Skúšal som jednu pesničku. Myslím, že to bola "Zvalila sa skala z vŕšku do Dunaja".... Zistil som, že mi to trochu ide. Medzitým som sa jej pozrel aj na "pajšle". Povedal som si, že vyrobiť takýto nástroj si vyžaduje poriadny fortieľ. Začal som sa viac zaujímať o ľudí, čo sa heligónkami zaoberali. O tých, čo hrali, tých čo ich vyrábali, vedeli zreparovať." Spomína aj "učiteľov", ktorí ho zaučili do tajomstiev hrania na tomto nástroji. "Musím spomenúť Števka Stopku, ktorému vďačím za to, že som sa zdokonaľoval v hraní. Stalo sa, že som začal vystupovať. Najprv som zahral v reštaurácii v Čadci, ktorú vlastním. Keď ma videli známi, nechceli veriť, že viem hrať." Ak na začiatku viacerí krútili neveriacky hlavami, dnes si zasa pri rôznych spoločenských príležitostiach nevedia predstaviť Milana bez heligónky. Že mu to s basovými gombíkmi ide celkom dobre, je možno aj zásluhou toho, že je narodený v znamení barana. Takýto homo sapiens sa snaží veci, do ktorých sa pustí, dotiahnuť do konca.
To sa potvrdilo aj v jeho prípade. Odvtedy, ako si poprezeral útroby prvej heligónky, dospel do štádia, keď vie, aké sú rozdiely medzi hliníkovým, mosadznými či zinkovým hlasom. Vie rozprávať o ladení, o tom, že každá heligónka je iná či v ladení, či v hlasoch. Postupne zistil, že existuje viacero druhov. Najstaršia v jeho zbierke je od českého výrobcu HOHNER a má okolo sto rokov. Najkrajší na nej je vek, ale aj to, že sa dá na nej hrať. Zberateľ spomína aj novodobého výrobcu Ladislava Duraja zo Žaškova. Tento pán vie nielen nástroje vyrábať, tiež ich ladiť a reparovať. Pred Vianocami v roku 2004 si kúpil od neho novú heligónku, ktorá vyšla na 39 tisíc korún. Keď už hovoríme o cenách, zberateľ spomína, že tí, ktorí nerozumejú, akú má nástroj hodnotu, ho predajú aj za 500 korún, no znalci pýtajú oveľa viac.
Najdrahšia, ktorú musel dať aj renovovať, ho vyšla na 40 tisíc korún. Najviac si cení českú, ktorú vyrobila firma Antona Hlaváčka. Táto prešla rukami viacerých majiteľov. Po Kysuciach putuje okolo 50 rokov, jej vek odhaduje na 70 - 80 rokov. Ide o dvojradovú štvorhlásku s ladením SAS. Jej súčasný majiteľ hovorí, že nepozná lepšiu na Kysuciach. Má ju najradšej, lebo je najlepšia "na hlasy". Manželka Vierka mu jeho koníčka toleruje, no do spevu sa nezapája. Radšej počúva, čo by asi väčšina mužov okomentovala slovami "šťastný to muž". V tomto prípade je však najšťastnejšia vnučka, 2,5 ročná Natálka. Vyzerá to tak, že aj jej heligónky prirástli k srdcu. Keď príde na návštevu, jednoducho poručí: "Dedko, hraj!". Či pôjde v jeho šľapajach aj ďalšia vnučka Simonka, zatiaľ nevedno.
Má iba pol roka, a tak kým bude môcť vymeniť hrkálky za "gombíčky", ešte chvíľu potrvá. Dedko je však skalopevne rozhodnutý venovať sa obidvom. Bude len záležať na ich ochote. Prvé náznaky už sú. Natálka sa nezriedka vyberie pozrieť heligónkam "na zúbky" a tak ich sem-tam treba ratovať a radšej ich vyložiť na skriňu. No dedko vie, že všetko začína tým, že sa človek musí pozrieť najskôr nástroju "na pajšle" a preskúmať, čo sa deje vovnútri.
