Až jej bolo do plaču. Možno ani nie z toho, že sa opil, ale že nedodržal sľub. Snaží sa, vychádza mu všemožne v ústrety a on si nedokáže stáť za slovom. Už sa s ním ani nemohla ďalej baviť. Zložila mu telefón a dala si tiché vyzváňanie. Na displeji sa stále objavovalo jeho číslo, márne sa jej snažil dovolať. Nedvíhala. O pár minút prišla esemeska. Aby sa nehnevala, že ju prosí o odpustenie, že sa to viac nestane, aby sa stretli, aby sa porozprávali.
V rozčúlení mu okamžite odpísala. Že s opilcom, ktorému nie je rozumieť ani slovo a ktorý si nedokáže uvedomiť, čo je preňho v živote dôležité, sa rozprávať nebude. Zuzka chodila s Petrom vyše roka. Nevídali sa často. Peter žil v inom meste a za Zuzkou cestoval tak raz do týždňa. Chodili na výlety, do kina. Zuzke kúpili rodičia byt, takže mali vlastné hniezdo lásky. Hoci bol od nej o nejakých desať rokov starší, vyzeral príťažlivo. Bol zábavný a komunikatívny, preto s ním rada chodila i do spoločnosti. Tam zistila, že má sklony nekontrolovať svoje popíjanie. Niekoľkokrát sa stalo, že sa pohádali práve kvôli alkoholu. Sľubo-
val jej, že sa bude držať, no aj keď za ňou niekedy prišiel, videla, že je po poriadnej opici. Najskôr si myslela, že ho niečo trápi, no nemalo čo: mal dobrú prácu, ju, aj miesto, kde sa môžu stretávať. O tom premýšľaľa aj vtedy, keď mu poslala tú nasrdenú esemesku. Čochvíľa prišla odpoveď. "Nerozumiem, asi ste si zmýlili číslo". Doparoma, pozrela číslo, z ktorého odpoveď prišla. Naozaj. Jednu dvojku v čísle zmenila za päťku, ktorá je na klávesnici hneď pod ňou. "Prepáčte, to nepatrilo vám".
Odoslala. "Dúfam, že sa vám to podarí vyriešiť, prajem veľa šťastia". "Ďakujem, ale pár dní to potrvá," odpísala poslednýkrát. Zuzku táto výmena odkazov rozveselila natoľko, že zmäkla. Petrovi už poslala oveľa jemnejšiu esemesku ako bola tá pôvodná, ktorá skončila u nepovolaného príjemcu.
To číslo si ale pamätala, nebolo to ťažké, líšilo sa od Petrovho len v jednom čísle. Aj preto jej zarezonovalo, keď ho počula vo vestibule na jednom školení. "Nadiktujem vám číslo svojho mobilu a zavoláme si...," počula pri popolníku, kde aj ona poťahovala z cigarety. Keď ho pani dodiktovala, Zuzka sa k nej okamžite otočila. "Prepáčte, môžem na sekundu? Počula som nechtiac vaše číslo. Asi budete prekvapená, ale my sme si už písali." "Ako písali? Nepoznám vás, alebo ste z nejakej firmy, ako sme prišli do kontaktu?" čudovala sa sympatická čosi vyše tridsiatnička. "No, je to také trápne, ale písala som priateľovi, keď bol opitý a omylom som som to poslala vám," priznala sa Zuzka. "Á, to ste boli vy? To vôbec nie je trápne, to sa stáva. Celkom ma to pobavilo. Aspoň som zistila, že nie som jediná, čo občas musí riešiť takéto problémy. Aj ten môj si rád vypije a občas to poriadne preženie. Už mi to ide pekne na nervy. Aj deťom. Neviem čo s tým mám robiť. Tak preto som vám odpísala," rozhovorila sa pani. "Viete je strašne zlatý, ale toto mi lezie na nervy. Akoby prišla s niektorým pohárikom chvíľa, kedy sa prestane kontrolovať a prešvihne hranicu," posťažovala sa Zuzka. "Presne ako ten môj. Dva týždne je dobre a potom znova. Keď ho vidím vo dverách, som ako nepríčetná. Nedá sa s ním rozumne rozprávať. A najhoršie je, že ho takého vidia aj deti." "No,celkom dobre sa mi s vami rozpráva. Vidíte, ako ľahko si človek nájde blízku dušu. Stačí zmena jednej číslice.
Peter má v čísle dvojku a ja som miesto nej stlačila päťku, čo je hneď pod ňou. Neuveriteľné," zasmiala sa Zuzka. Pani sa zamyslela a podozrievavo sa na ňu pozrela. Na chvíľu sa odmlčala. "Naozaj neuveriteľné. .. Váš priateľ sa volá Peter a má takéto číslo? Zmenili ste si len jednu číslicu?" "Áno, prečo?" nedôverčivo sa opýtala Zuzka. Tušila, že niečo nie je v poriadku. "Tak potom ste písali môjmu manželovi. Volá sa Peter a má presne také číslo ako ja, len miesto päťky má dvojku." Obe mlčali. Rozpačito sa obzerali okolo, akoby všetci prestávkujúci zo školenia mali vedieť, čo sa stalo."Tak to s vami trávil tie dni, keď nebýval doma? Od vás mal svetre a voňavky, čo som mu nekúpila ja? Kvôli vám pije!" zaiskrilo sa v očiach rozhnevanej manželky!
"Prepáčte, ja som nevedela, že je.... že má deti...., vás... ja.... ja.... nechcela som, preboha, to nemôže byť pravda! Nemohol mi predsa klamať vyše roka!" "Už viac ako rok? Už viac ako rok sa s ním vláčite? Už viac ako rok beriete otca mojim deťom? Že sa nehanbíte!" nenávistne na Zuzku pozrela. Zbalila kabelku a hoci školenie pokračovalo, do sály sa už nevrátila. Vzala zo šatne kabát a odišla. Uvedomila si, že hnev obrátila voči nesprávnej osobe, no nik iný, kto by si to zaslúžil alebo tomu aspoň rozumel, nebol nablízku. Vybehla z budovy, nemohla sa nadýchnuť. Zuzka ostala stáť na chodbe ako obarená. Neverila tomu, čo sa stalo. Jediný, kto jej to mohol vysvetliť, bol Peter. Chcela mu zavolať. Chytila do ruky mobil a začala vyťukávať číslice. Keď stláčala dvojku, ruka sa jej roztriasla tak, že ju nedokázala stlačiť. Pozerala na päťku a oči jej zaliali slzy. Nezavolala mu. Chcela ho varovať, ale nenašla odvahu. Keď prišla domov, preplakala celú noc. Vypla telefón a na druhý deň si vybavila kartu s novým číslom.