Ona ho totiž našla. Čo? No predsa elixír večnej mladosti. Nie však v tajnej pivnici, v bankách s bublajúcimi tekutinami. Možno neuveríte, ale tento zázrak sa skrýval u nej v kuchyni. Tam stáli takmer tridsať rokov detské postieľky. Neboli prázdne. Až do svojej šesťdesiatky sa pani Jolana starala o deti, ktorých mamy museli po trojmesačnej materskej dovolenke nastúpiť do práce.
Dodnes ju zdravia na ulici ľudia rôzneho veku. Vtisnú jej božtek na líčko, pohladia ruku. Cudzí by si myslel, že ide o bohatú tetičku, ktorá má množstvo príbuzných. Ona sa však "len" venovala cudzím deťom. Cudzím môžeme použiť len v súvislosti s tým, že nebola ich biologickou matkou. Ale tetou, ktorá ich pripravovala na významný životný krok - nástup do materskej školy.
Životný osud pani Jolany bol veľmi smutný. Prišla o dve milované deti. Dievčatko malo ani nie dva roky, chlapček sedem mesiacov, keď jej ich vzala smrť. Bolesť zmiešaná s láskou i túžbou, aby iní mali menej trápenia, sa podieľali na tom, že sa rozhodla v 27 rokoch ísť študovať. Ako dvadsaťsedemročná sa prihlásila do zdravotnej školy v Ružomberku. Išlo o ťažké roky totality, kedy chceli vtedajší pohlavári čím skôr vytlačiť z nemocníc vtedajšie pomocnice - rehoľné sestry. Aj preto zo školy, ktorá trvala normálne dva roky, vychrlili sestry do nemocníc po siedmich mesiacoch.
"Nastúpila som do nemocnice v Trstenej. Lekári boli k nám spočiatku nevraživí. Boli zvyknutí na rehoľníčky, ktoré im veľmi pomáhali. Keď radové sestričky odchádzali, všetci sme plakali. Prešla som všetkými oddeleniami. Počiatočná antipatia medzi personálom a novými sestrami pominula. Napokon sme si všetci veľmi dobre rozumeli," spomína. Potom prišla požiadavka z Kysuckého Nového Mesta na dve ambulantné sestry. Kysuce ju zaujali a tak ponuku prijala. Istý čas pôsobila aj v ambulancii v Závodoch na výrobu valivých ložísk. Ďalšia "štácia" bola žilinská úrazovka. Neskôr absolvovala dvojmesačný kurz na staničnú sestru. Potom sa osud obrátil na trošku lepšiu stranu. Našla si partnera, s ktorým mala syna Petra. Ten má momentálne 48 rokov a babička sa teší zo 17-ročného vnuka Matúška. Zo staničnej sestry presedlala na sestričku v materskej škôlke. Malému synovi však neprialo zdravie, a tak sa rozhodla s ním zostať doma. A vtedy to začalo.
Mamičky, ktoré ju poznali ako "vzornú sestričku", začali k nej nosiť svoje malé ratolesti, aby mohli po troch mesiacoch materskej nastúpiť do práce.. "Pretože vtedy to bolo tak, mamičky museli po troch mesiacoch od narodenia dieťaťa nastúpiť do roboty. A v jasliach takisto nemali vždy voľné miesta," vysvetľuje. Spomína, že matke napríklad vzali jedno dieťatko do jaslí, no pre druhé už nebolo miesto a tak skončilo u nej. V jej kuchyni boli stabilne štyri postieľky. No niekedy opatrovala naraz aj šesť detí. Išlo o kojencov, batoľatá i väčšie detičky. Keď sa podujala na túto prácu, syn Peťko mal tri roky. Jej druhý manžel bol obuvníkom, no prácu si našiel v neďalekej ZVL-ke, vo fabrike na výrobu ložísk. Pre povolanie svojej ženy mal pochopenie. Často pomáhal svojej ženuške pri opatere jej zverencov. Vedel, že nejde o ľahkú prácu. Už o 5-tej hodine postavila náhradná mamka hrniec, v ktorom sa varil obed. O polhodinu neskôr prišli matky s deťmi. Uložila ich do postieľky, no v ich prípade o spánku nemohla byť ani reč. Aj keď sa im ráno nechcelo vstávať, zrazu boli všetci čulí. Veď ich "tetuška" či náhradná mama, sa dala nahovoriť na všeličo. Kým malí, ktorým sa drali zúbky von, si obhrýzali hrkalky, ostatní vystrájali všelijaké šibalstvá.
A tak "únava, neúnava, mamka, hraj sa. Keď si nás tu zobrala, tu nás máš." A tak Jolka spievala, hrala sa kolo kolo mlynské. Potom sa desiatovalo, obedovalo, skrátka, žiadna nuda. Večer prichádzali po svoje ratolesti ich mamy. Usmieva sa pri spomienke na to, ako sa niektoré schovali pod stôl, pretože sa im nechcelo domov. Tých fliaš, cumlíkov, mlieka, plienok za tie roky bolo neúrekom. "Keď mi priniesli detičky, vždycky som ich naučila prejsť z plienok na nočníček, z umelej výživy na normálnu stravu. Mamičkám som vždycky nechala vyprané plienočky, aby s tým doma nemali žiadnu robotu," dodáva. Počas tých rokov sa starala nielen o zdravé deti, tiež o nevidiace, bez ručičiek, s vykĺbenými nožičkami, také, čo len niekoľko pár dní predtým priniesli z inkubátora.. Keďže bola vyučená zdravotná sestra, často jej mamky doniesli aj choré deti. Vedeli, že sa o ne dobre postará.. Pomohlo jej aj to, že každý týždeň ich prišiel pozrieť aj detský lekár. Na toho sa mohla spoľahnúť vždy, keď niektoré ochorelo. Kvôli kontaktu s lekárom aj s rodičmi si nechala zaviesť telefón. Vtedy jediný v širokom okolí.
A čo si so svojimi zverencami za ten dlhý čas prežila?. Hovorí, že by nemenila za nič na svete. Podľa nej človek dostáva odmenu za dobrý skutok, ktorý vykonal, už v radosti, ktorú za to cíti.