"Veď sme rodina."

Gitka bola výnimočná žena. Veselá, nevedela sa hnevať, kričať. So ženami si vedela v norme poklebetiť, s chlapmi zažartovať.

A hoci mala pred päťdesiatkou, v kolektíve zapadla aj medzi mládež a žiadnu oslavu nikdy neskazila. S mužom si rozumeli, tvorili priam ideálny pár. Pofrfľlala si naňho, ale nikdy do takej miery, že by tým niekoho unavovala alebo jeho urážala. Mali spolu tri deti - Braňa, chodil na vysokú a robil im naozaj radosť a dve dcéry - stredoškoláčky. Už počas školy sa Braňo zoznámil s Mirkou. Skromné, utiahnuté až nevýrazné dievča z Liptova mu učarovalo natoľko, že sa tesne po promóciách zobrali. Gitke a jej mužovi Adamovi sa to nie veľmi zahováralo, ale čo už. Mladí sa mali radi, školu mali za sebou a celý život pred sebou. Mirka bola veľmi tichá. Aj keď niečo prevravela, sotva ju bolo počuť. Gitke sa to nepáčilo, predstavovala si pre syna inú nevestu. Takú, čo by zapadla aj medzi nich. A to sa za dlhé roky nestalo. Skôr naopak. Priepasť medzi nimi akoby sa neustále prehlbovala. Mirka s Braňom mali od začiatku vlastné bývanie a chodili na návštevu len veľmi zriedka. Braňo na Mirke lipol ako dieťa na mame. Zniesol by jej modré z neba, urobil, čo jej na očiach videl. V jej očiach videl všetko, len v rodičovských nezbadal nespokojnosť a prosbu. Zaľúbenému Braňovi nepripadalo zvláštne, že sa izolovali od jeho rodiny, ani to, že Mirka preferuje tú vlastnú. Všetci sa nádejali, že keď prídu vnúčatká... Ten čas prišiel. Mirka otehotnela. Narodilo sa im krásne dievčatko. Miška. No s ňou prišiel pre Gitku druhý šok. Na dieťa sa mohla prísť pozrieť až po 3 mesiacoch a chytiť ho do náručia o ďalšieho polroka neskôr. Pristúpiť k nemu mohla len vtedy, keď si pred Mirkou umyla ruky a dala si na tvár ochrannú rúšku. To bolo pre novopečenú starú mamu ponižujúce aj bolestivé. Braňo s malou nemohol nikde ísť sám bez Mirky a k svojej rodine už tobôž nie. Zato Mirkinej mame zvonil telefón neustále. Mirka s ňou konzultovala každú hlúposť: či môže ísť s malou na prechádzku na lúku, kde sa pasú kravy, či sa jej nič nestane, keď zhrýzla tyčinku... K Miške o štyri roky pribudla Saška. Rodinka sa rozrástla a aj priepasť medzi nevestou a svokrou. Vlastne celou Braňovou rodinou. Mirke pomaly nevedeli prísť na meno a vnúčatá a netere boli pre nich ako cudzie. Gitku to nesmierne bolelo, ale aj to, že Braňo s tým nič nerobil, akoby v zhone otcovských povinností prehliadol, že niečo nie je v poriadku. Ani k druhej vnučke nemala jeho rodina prístup. A strácal ho pomaly aj on. K obom dcéram. Mirka nerobila nič iné, len sa s nimi hrala. Ona a jej mama určovali, ako ich treba vychovávať. Doma bolo neupratané, neuvarené. Pre Mirku neexistovalo nič, len deti. Obdivuhodné, povedal by si niekto, no všetkého veľa škodí. Braňo by bol vďačne deti postrážil, zašiel s nimi von, k mame. Ale nemohol. Dianie v rodine sa mu úplne vymklo z rúk. Na deti ani na Mirku nemal žiadny vplyv. Bol len nosičom peňazí a genetických informácií. Je pravda, že deti boli veľmi šikovné a nadané. Na druhej strane sa im nesmel skriviť ani vlas na hlave a o treste nesmela byť ani reč. Boli svojvoľné, rozmaznané, drzé a necitlivé. Zvyk, že môžu všetko a sú všade prvé im značne uškodil. A prerástol do takej miery, že star- šia, už 12-ročná dcéra vylepila otcovi dvakrát zaucho. Keď jej dve výchovné, vrátil Mirka okamžite chytila stranu Miške, veď s takou rúčkou mu predsa nemohla ublížiť a, samozrejme, že to dostatočne dramaticky vylíčila aj svojej mame. A keď po októbrovom maľovaní, počas ktorého ani raz neuvarila Braňovi a svojmu otcovi kávu alebo obed po práci, či neprihriala párky, nedokázala Mirka upratať obývačku ani do Vianoc, tak už pohár trpezlivosti pretiekol. Braňo už neskrýval svoju nespokojnosť v rodine. Sťažoval sa na Mirku stále viac a úniky z domu vyhľadával čoraz častejšie. Nie však za inými ženami. Jeho záľubou sa stala turistika. Ako rád by brával deti so sebou, no nesmel. Mirke sa nechcelo a bez nej ich brať nesmel. Mirka o seba prestávala dbať. Pribrala, oškaredela a všetko zvaľovala na to, že sa venuje deťom. Aj sa venovala. Keď náhodou zavítala do domácnosti Gitka, zavrela sa s deťmi do izby a hrala sa s nimi. Miesto toho, aby im aspoň uvarila kávu. Deti sa k starej mame, ale nielen k nej, správali drzo a arogantne. Rada by pomáhala aj neveste, synovi, vnúčatkám. Snažila nájsť k neveste cestu, pochopiť ju, všímať si len jej dobré stránky. Nešlo to. Ľutovali syna, ktorý sa trápil. Iná žena by za takého muža dala nevedno čo. Už aj on pripustil, že po 14 rokoch, ktoré boli spolu, nemá ich vzťah perspektívu. Na najbližšie narodeniny dostal od rodičov zvláštny darček. Bielu obálku. Keď mu ju otec s mamou podávali do ruky, mali slzy v očiach: "Vieme, syn náš, že sa trápiš. A my s tebou. Vieme aj to, že si mnoho vecí vyčítaš. Že ti je detí ľúto aj toho, že si k nim stratil cestu. Ona s matkou ti ju zahatali. Ale nikto netušil, ako sa s nami život zahrá. Akým smerom sa to všetko bude uberať. Nie sme zástancami rozvracania rodín ani rozvodov. To, aby ste spolu zostávali, však nemá význam. Ani pre vás, ani pre deti. Tu máš. V tejto obálke sú peniaze. Sú na poplatky za rozvod. Tým ti chceme povedať, že ak sa preň rozhodneš, sme na tvojej strane a budeme stáť pri tebe. Si náš syn. Myslel si to dobre. Mal si ju rád, aj deti. Chcel si byť dobrý otec aj manžel. Aj si bol. Ale aj ty máš svoju hrdosť. Si mladý a určite nájdeš svoje šťastie," povedal otec. Braňo ich oboch silno objal. V ten večer už na tú tému nepovedali nič. Len vedeli, že keď bude ťažko, spolu to prekonajú. Veď sú rodina.