dlhší čas bývala v meste. V byte, na ktorý si zobrala úver a bola šťastná, že ho má. Žiť svoj život podľa vlastných predstáv a vo svojom je na nezaplatenie. Šťastnejšia však bola, keď v ňom nebývala sama. Zariaďovala ho spolu s priateľom. Kamil bol taxikár, ona pracovala ako manažérka, takže ani finančne sa nemuseli veľmi obmedzovať. Chodili spolu dva roky a na spoločné bývanie už mali, takpovediac, nárok. Nočné služby šarmantného a spoločenského Kamila neboli v jeho povolaní ničím výnimočným. Až po čase vyšlo najavo, že ich trávi nielen v taxíku, ale aj u inej ženy.
Možno by mu aj bola odpustila, no Kamil si sám zbalil kufor a Tatianu opustil. Cítila sa odvrhnutá, podvedená, opustená. Dlho jej trvalo, kým sa jej život ako-tak vrátil do normálnych koľají. Plánovali si spolu budúcnosť, zdieľali jednu domácnosť. Najviac ju však bolelo, že pomerne dlho žil s nimi oboma. A keď sa mal rozhodnúť, nerozhodol sa pre ňu.
Bola slobodná a fešanda, a tak nečudo, že chlapi o ňu mali záujem. Nereagovala, sklamanie bolo také silné, že akémukoľvek vzťahu sa bránila. Ale neubránila sa. Po dvoch rokoch vytrvalej náklonnosti sa zblížila s Rasťom. Vedela, že má vážnu známosť a nechcela v jeho vzťahu spôsobiť problémy. Tak ako voľakedy neznáma žena v tom jej. Srdcu sa však rozkázať nedá a ani ona to nedokázala. Podvedome ju to k Rasťovi priťahovalo. Mali rovnaký druh humoru, zaujímali sa o rovnaké veci, zašli občas nezáväzne na kávu či dvojku bieleho. Len oni dvaja však cítili, že to medzi nimi poriadne iskrí. Zato medzi Rasťom a jeho priateľkou to prestávalo klapať. Naznačoval to Tatiane a ona prestávala mať výčitky svedomia, že sa s ním stretáva. Napokon to prišlo.
Rasťo sa s priateľkou definitívne rozišiel a Tatiana sama sebe priznala, že ho miluje. A napokon sa priznala aj jemu. Rasťo jej lásku opätoval, veď napokon on bol iniciátorom ich vzťahu. Bol vytrvalý a trpezlivý, akoby preň celý ten čas, čo sa poznali, živil pôdu. Boli šťastní a zamilovaní. Tatianin svet znova nadobudol farby, chute a vône, život zmysel. Každé ráno sa budila do krásneho dňa a vedľa muža, ktorého milovala. Rasťo bol pozorný a Tatiana mala pocit, že on je ten, pre ktorého by mala žiť zvyšok života. Až do istého dňa.
Aj keď jej nový život priniesol mnoho iných, najmä príjemných povinností, na kávu s priateľkou si vždy našla čas. Aj v ten osudný deň. Pravdupovediac, priveľmi sa jej nechcelo, lebo kamarátka pracovala v podniku, kde aj Rasťova bývalá. "Počula si, že je tehotná! Podľa toho, kedy si rozprávala, že sa s ňou Rasťo rozišiel, by to mohlo pochádzať z nejakého rozlúčkového stretnutia, čo?" Tatianu akoby obarilo. "Nič mi nehovoril.
Ale veď to nemusí byť s ním, nemá už niekoho?" zdráhala sa uveriť tejto novine. "Nemá nikoho, ale to by tak rýchlo asi do postele s niekym neliezla. Veď sú rozídení dva mesiace a hneď potom začal chodiť s tebou. To sedí," dumala kamoška. Tatiana sa ledva dovliekla domov. Nebolo jej do reči. Tuho premýšľala, či to má Rasťovi povedať. Bála sa tejto skúšky. Akoby sa jej opäť rúcal svet. Čakala, či jej to povie, či to vôbec vie, čo urobí. Ten deň nastal. Rasťo chodil dva dni predtým neskôr domov a pred telkou sedel zadumaný, duchom neprítomný. Vyhýbal sa milovaniu i priamym pohľadom. "Musím ti niečo povedať," začal raz opatrne, keď prišli z práce. Tatiana mu stála chrbtom, pripravovala pri linke niečo na večeru. Zatvorila oči a zaťala zuby. "Viem to. Je tehotná." Ostala opretá o kuchynskú linku a strašne sa bála. Rasťo podišiel k nej a otočil ju k sebe. Aj on videl ten strach v jej očiach. Strach z toho, čo povie, čo urobí. Strach z toho, že je opäť koniec. Rozplakala sa mu na pleci. "Nestretli sme sa, len mi telefonovala. Neboj sa, Táni, veď teba milujem. Stalo sa to tak akosi nevdojak, ešte sme spolu nechodili. Milovali sme sa vlastne na rozlúčku, nezáväzne. Obaja sme vtedy pochopili, že to nemá význam, aby sme boli ďalej spolu. Neviem sám, čo si mám o tom myslieť," chlácholil ju, no Táňa v jeho hlase necítila istotu ani rozhodnosť. "Ja ti nič nevyčítam, veď si chodil s ňou, len ma to zaskočilo a strašne sa bojím," vzlykala mu v náručí. Celý čas sa ho na to nepýtala. Trýznila sa obavami, nespávala, nesústredila sa v práci. Neistota ju kvárila ako mor.
Netrvalo dlho a Rasťo sa s bývalou priateľkou stretol. Keď išiel za ňou, povedal jej to. Celý čas chodila po byte, obhrýzala si nechty, nemala miesta. Najradšej by utekala za nimi a vykričala celému svetu: Veď je môj, neber mi ho. Keď sa však zo stretnutia vrátil, vedela, že už nie je jej. Videla mu to na očiach. Vedomie, že si jeho bývalá priateľka chce nechať jeho dieťa aj napriek tomu, že on sa k nej nevráti, mu nedovolilo ostať ľahostajným. Premýšľal, zvažoval. Tatiana videla, že sa trápi. Choval sa k nej odmerane, chcel si tento problém vyriešiť sám. Aj ho vyriešil. Rozhodol sa pre bývalú priateľku. Od Tatiany sa odsťahoval. Tá situácia jej bola dôverne známa. Už druhý muž stál pred rozhodnutím: ona alebo iná žena, ktorú nepoznala. Obaja sa rozhodli rovnako. Začínala mať pocit, že chyba je v nej. Ostala sama v prázdnom byte. Naháňal jej strach. Cítila sa v ňom ako v pasci, do ktorej ju vždy niekto chytí a nechá zranenú napospas osudu. V neznesiteľnom tichu jej tikot hodín búšil do hlavy ako kladivá. Tatianino šťastie trvalo prikrátko. Zrútilo sa a ostali z neho iba trosky. A obava, že na to, aby ho ešte niekedy zlepila, už nebude mať silu.