Žilinčan Ľubomír Valentko má dnes 32 rokov a za sebou strašnú životnú skúsenosť. Pred trinástimi rokmi, v posledný júlový deň, mal presne dva týždne po svadbe,
keď pri automobilovej havárií utrpel úraz mozgu a následne nato upadol na tri mesiace do kómy. Sám nevnímal vôbec nič.
Čo však počas tých nekonečne dlhých týždňov prežívali jeho rodičia a jeho tehotná manželka? Na to sme sa spýtali jeho matky Marty Valentkovej.
Ako si spomínate na okolnosti synovej havárie?
Ľuboš mal vtedy 19 rokov. Bol zdravý, rád hrával tenis a lyžoval. Jeho veľkou záľubou bolo šoférovanie, preto kamarátovi vozil zo zahraničia osobné autá. Chodil až do Belgicka, Holandska, Francúzska a nikdy nemal ani najmenšiu nehodu. V ten osudný večer sa vracali domov cez Strážov. Ľuboš sedel vedľa vodiča na takzvanom "sedadle smrti". Za volantom silného auta bol jeho kamarát, automobilový pretekár a vzadu sedela jeho manželka v piatom mesiaci tehotenstva. Išli vraj veľmi rýchlo. Cesta bola mokrá, na jednom úseku dostali šmyk a vrazili bokom do veľkého stromu. Luboš sa udrel hlavou o stĺpik auta, jeho manželku vyhodilo päť metrov dopredu. Jej, ani šoférovi sa nestalo nič. Náš syn mal však veľkú smolu - pri lebečnej zlomenine utrpel krvácanie do mozgu a upadol do bezvedomia.
Ako dlho bol v stave bezvedomia?
Následkom krvácania do mozgu mu v nemocnici začala ochrnovať jedna strana tela a postupne upadol do hlbokej kómy. Keď ho priviezli do nemocnice, lekári to kvalifikovali ako smrteľný úraz a začali sa oň zaujímať až v pondelok ráno, potom, čo videli, že ešte stále žije. Napojený bol na prístroje a umelú výživu. Chodili sme za ním každý deň a aj keď nereagoval, prihovárali sme sa mu. Poradili nám, aby sme mu do slúchadiel prehrávača pustili jeho obľúbenú hudbu. Ale Ľuboš len ležal s pootvorenými očami a nevnímal nás. Nedá sa ani opísať, čo sme prežívali. Do nemocnice sme šli vždy so strachom, či ho ešte nájdeme živého. Počas bezvedomia ho mohla skoliť hocijaká banálna choroba. Tie dni boli nekonečne dlhé a lekári nám dávali tú najmenšiu nádej. Sústavne nám pripomínali, že je v beznádejnom stave a pripravovali nás na to najhoršie. Boli sme ubití, zlomení, denne sme plakali, no kdesi v kútiku srdca sme verili, že sa z toho dostane.
Kedy sa Ľubošov stav začal zlepšovať?
Tento hrozný stav trval tri mesiace. Počas nich schudol vyše tridsať kilogramov, prekonal zápal pľúc a dvakrát zápal močových ciest. Mával vysoké horúčky a zo dňa na deň chradol. Z ára ho preložili na neurochirurgiu a odtiaľ na "doliečovák", asi už len dožiť. Neprebral sa však odrazu. Po troch mesiacoch kómy zrazu pohol jednou rukou a neskôr aj pootvoril oči. Ďalšie tri mesiace robil len malé pokroky. Keď sa dokázal hýbať, nastali ďalšie problémy - trhal si zo seba hadičky z prístrojov a stále chcel odísť z lôžka. Počas mesiacov bezvedomia stratil sací reflex, preto mu mixovanú stravu museli dávať sondou do žalúdka. Celé hodiny som ho vozila na vozíčku po nemocničnej chodbe. Stále sa ťahal k dverám, hoci rozprávať nemohol.
Aké mal následky a čo všetko sa musel učiť odznova?
Keď nám ho prepustili do domáceho ošetrenia, museli sme sa pri ňom popri zamestnaní s manželom a mojou svokrou striedať ako pri malom decku. Padali sme pritom od únavy. V rukách mal síce veľkú silu, ale musel sa znova učiť chodiť. Jednu izbu sme obložili matrac-
mi, aby sa pri pádoch neudieral. V nemocnici zabudol tiež rozprávať, čítať a písať. Všetko sme ho museli zase naučiť. Doma sa jeho stav viditeľne zlepšoval. Postupne už mohol prijímať aj tuhú stravu. Potom sa nevedel dojesť. Keď sa naučil kráčať, utekal nám zase z bytu. Často sme ho hľadali v noci po sídlisku a raz nám ušiel až na budatínsky most.
Zmenila sa potom veľmi jeho povaha?
Následkom poškodenia mozgu nevedel niektoré veci pochopiť. Rozrušiť ho dnes dokáže aj maličkosť a občas máva záchvaty zúrivosti. Je netrpezlivý, voči sebe často precitlivený a pletie si udalosti. Veľmi rád však pomáha ľuďom, je úctivý a galantný k ženám. V autobuse vždy pustí sadnúť si starších. Zdraví však aj mnohých cudzích na ulici, čo nie je dobré.
Ako teraz trávi dni?
Je na invalidnom dôchodku a väčšinou je doma. Vodičský preukaz mu, samozrejme, odobrali. Má ťažkosti s očami a začal nosiť okuliare. Rozpráva pomalšie. Pozornosť na seba upúta aj trocha ťarbavejšou chôdzou. Býva s nami, rád mi pomáha v byte, chodí na nákupy. Často sa spoločne chodíme previezť na bicykloch alebo na túry. Všetko ho však baví len chvíľu, pri ničom dlhšie nevydrží.
Zmenili sa po úraze k nemu aj jeho blízki?
Ako to už býva, mnohí jeho kamaráti sa k nemu potom otočili chrbtom. Čo je však najhoršie, ani jeho manželka nezvládla túto situáciu a krátko po návrate z nemocnice sa rozviedli. Ich syn, tiež Ľubomír, má dnes 13 rokov, ale veľmi si otca neužije. Samému je Ľubošovi zle, chýba mu priateľka a rád by aj chodil niekde do práce. Kto má však odvahu zamestnať takéhoto človeka? A ktorá žena ho dokáže mať rada takého, aký teraz je?