Ale osud nás krížom navštevuje vtedy, keď to najmenej čakáme a takým, ktorý nás najviac zaskočí. Už asi tušíte, že Martin sa v nemocnici naozaj našiel. Takmer desať rokov nebol u lekára, len cez mamu si dal občas predpísať niečo od kašľa či chrípky. A zrazu bác. Operácia pri žalúdočných ťažkostiach sa stala nevyhnutnou.
Prijali ho v dosť zlom stave a hneď v ten deň ho aj zoperovali. Samozrejme, že pooperačný stav znášal pomerne zle. Prah bolesti mal nízky, takže keď prestávali účinkovať lieky od bolesti, narkóza a telo sa prebúdzalo k životu, rád by sa bol pozvíjal od bolesti, len rozrezané brucho mu to nedovoľovalo. Tak si stonal a ochkal na posteli a čakal, kým ho príde niekto navštíviť. Na jednotke intenzívnej starostlivosti ležali dovedna traja. Nevedel poriadne kto, uboleným obetiam vlastného zdravotného stavu i zdravotníctva sa nechcelo hovoriť, niektorí ani nevládali. Len podľa reakcií sestričiek vytušil, že vedľa neho leží staršia pani a pri dverách muž v stredných rokoch. So svojou tridsiatkou na krku tu bol jednoznačne najmladší. Na každú návštevu čakal ako na spasenie. Závan života spoza nemocničných brán mu pripomenul, že existuje aj niečo iné ako stojan s infúziami, ofučané sestry a dôležití lekári, ktorým na vizite nerozumel ani slovo. "Čau, tak ako maród? Bolí to menej, teplotu si mal?" to boli otázky, ktorými sa s ním pravidelne zvítala žena. Už sa mu ani nechcelo na ne odpovedať, ale pre pokoj v rodine vždy niečo zamrmlal. Pacienti boli od seba oddelení látkovými paravanmi a keďže ani jeden nemohol poriadne chodiť, nevideli na seba. No aj keď sa Martin postavil prvýkrát na nohy a s námahou prešiel k umývadlu, nepoznal ani jedného "spoluležiaceho". Bol zo svojho stavu nervózny a do reči sa s nikým z nich nepúšťal. Žena ho vždy oboznámila s tým, čo je nové v rodine, ako napreduje ich malá dcérka, čo u rodičov, susedov. "Ozaj, vieš, že Dano Novák sa ide rozvádzať? Vraj si s tou ženou nerozumejú. Je to nejaká hysterka, že sa to už s ňou nedá vydržať. No na to, že ešte má tridsať a bude to jeho druhý rozvod, celkom stíha," zhodnotila situáciu informovaná manželka. Dano bol Martinov spolužiak.
Doteraz bývali blízko seba, mamy sa priatelili, takže stále o sebe vedeli. Dano sa ženil ako 18-ročný. Stihol dve deti, potom sa so ženou rozviedol a našiel si druhú. S ňou má tiež dieťa. Všetci ho poznajú ako dobrého chalana, ktorý má v živote smolu. "To fakt! No, je pravda, že tá jeho žena je vraj nejaká trhlina, ale druhýkrát je už dosť. Všelijaké chýry o nej kolovali," zamyslel sa Martin. O chystanom rozvode zatiaľ nevedeli Danovi rodičia ani svokrovci. Dano sa len zdôveril Martinovej žene a zároveň povedal, že by chcel Martina pozrieť v nemocnici. Aj sa stalo. Išiel za ním, práve ho stretol na chodbe, keď trénoval chôdzu. "Čau, čo to tu nacvičuješ? Nemáš doma čo robiť, keď vylihuješ po nemocniciach?" začal s pokusom o žart Dano. "Nazdar. Počkaj, posedíme si na chvíľu tu, na chodbe, keď som sa už vyteperil z izby," poprosil ho Martin. Tešilo ho, že už sa dokáže sám pohybovať, ísť na záchod. "Tak čo ty? Čo máš nové," začal opatrne Martin. "No veď ti asi žena hovorila. Chcem sa rozviesť. Zháňam jej byt. To sa nedá vydržať," rozhovoril sa Dano. Posedeli si na chodbe, pokecali, požalovali sa. "Poď mi ešte pomôcť ľahnúť si na posteľ. Ťažko sa mi samému líha," poprosil Dana. Keď vošli do izby, obaja zažili šok. "Ahoj. Ty čo tu robíš? Mira mi nespomínala, že si v nemocnici," prekvapene pozrel na pani, čo ležala za plentou vedľa Martina. Ten sa len spýtavo pozrel na Dana. Keď sa zohol za plachtu, len mu šepol "svokra", pozdravil sa a rýchlo chcel zdrhnúť z izby. "Ani vy ste mi nevraveli, že sa chcete rozvádzať!" podpichla ho. Nestýkali sa, bola proti tomu, aby si jej dcéra vzala rozvedeného chlapa s dvomi deťmi. A to, čo počula spoza plenty od neznámych ľudí, Martin ani jeho žena ju nepoznali, tak smelo o Danovom rozvode debatovali, bola voda na jej mlyn. Martin sa tak rýchlo z postele ešte nepozbieral. Vyrazil na chodbu a ukázal Danovi, že ho tam počká. Po chvíli Dano vyšiel ako obarený. "Viem, všetko mi povedala." Martin sa mu chcel ospravedlniť, no Dano len kývol rukou: "Teraz mi je to tak jedno a možno je aj dobre, že sa to dozvedela. Aspoň si nám ušetril robotu." "Ale tá hanba, čo som si uštedril ja. Veď ja sa tam nemôžem objaviť. Počkaj, sestrička, opýtam sa jej, kedy ma prekladajú z jisky na izbu." "O chvíľu.
Pôjdete na päťku, odnesieme vám tam veci," povedala mu sestrička nádhernú správu. Martin už išiel rovno na izbu číslo 5. Čakal tam a na jisku už nešiel. Radšej by sa bol prepadol. Nevie, čo by si popčal, keby ho v ten deň nepreložili. Hlavou mu letelo, čo všetko o Danovi a jeho žene hovorili. Nič moc. Ani reči, ani pocity. Hanbil sa sám pred sebou. Bolo mu trápne. Aj preto, lebo Danova svokra sa ani slovíčkom nepriznala, že vie, o kom hovoria. Mlčala a šetrila si to na správnu chvíľu. Veľa nechýbalo a Martin by bol potreboval nielen pomoc chirurgov, ale aj psychiatrov.
