Chodievali sme na výlety, hrávali sme spolu karty, bola s ním sranda. A zrazu ho niet,“ smutne hovorí mladá študentka, ktorá navštevuje SOU v Kysuckom Novom Meste. Spomína na tragický deň, 20. február. Jej mladšia sestra Stanka, ktorá chodí ešte do základnej školy, prišla k domu a bolo jej čudné, že je zamknutý.
Oco mal byť doma, do roboty sa chystal až za týždeň. Pracoval brigádnicky, chodieval väčšinou na týždňovky. Nemala kľúče a tak čakala na Adrianu, ktorá prišla domov krátko po nej. No ani tá so sebou kľúče nemala. Bránka do zadnej časti dvora bola otvorená, ozýval sa akurát psík, ktorý usedavo štekal. „Išli sme sa pozrieť, či otec nie je niekde vzadu pri dome, no nenašli sme ho. Potom sme počkali mamu, ktorá prišla autobusom z práce. Už predtým sme si všimli, že zo strechy, na ktorej bola umiestnená anténa, sa zosypal sneh. Bola ho poriadna kopa. Našla ho maminka, videla mu spod snehu trčať topánky, spomína staršia dcéra. „Je to hrozná tragédia pre celú našu rodinu. Zostali sme v dome tri samé „baby“. Mama to bude mať veľmi ťažké. Je z toho veľmi zronená,“ dodáva.
Domnievajú sa, že otec išiel pozrieť televíznu anténu, či ju nezvalilo. Anténa zostala stáť, no na Emila sa zosunulo množstvo ťažkého snehu zo strechy. Keď prišla lekárka zo Záchrannej zdravotnej služby Kysuce, mohla už len konštatovať smrť udusením. Adriana prinesie z izby album a ukazuje spoločné fotografie s otcom, ktorého vo štvrtok pochovali. Vedel vraj pekne maľovať a bol vášnivý hubár. Z fotografií sa na nás usmieva muž, ktorého si vybrala smrť. Neúprosná, ako tohtoročná krutá kysucká zima.