Článok pokračuje pod video reklamou
Pani Alžbeta je rodáčka z Oravy. Na Kysuce, presnejšie do Skalitého, sa dostala po vydaji pred 40-timi rokmi.
Zostala prekvapená, že v tomto regióne táto záľuba nemá také korene ako v susednej Orave. „Tam tkala celá dedina, krosná boli takmer v každom dome,“ spomína. Práci na krosnách, presnejšie koberčekom, sa venovala od 15-tich rokov. Prax nadobudla pri svojej tete, ktorá ju zaúčala tejto práci. Aj keď niektorí si potrpia na „plyšáky“, ďalší dajú prednosť práve koberčekom utkaným z nití a z „handier“. „Látky môžu byť použité, aj nové, skrátka, zužitkuje sa všetko. Tieto sa najskôr postrihajú na pásky,“ začína s vysvetľovaním. Zároveň opisuje, ako sa nite navijú na krosná, potom navlečú do nitelníc, brdla, uviažu sa o pomocné plátno a konečne sa začne tkať. Aj farby si možno vybrať. „Je možné zladiť hocijaké, nie je to problém,“ hovorí na margo pestrofarebnosti.
Pani Alžbeta vychovala sedem detí, má šesť vnúčat. Aj keď všetky vnúčatká má rovnako rada, jedno z nich musí pochváliť najviac. Trojročná Natálka si sadla ku krosnám ako dvojročná. „Má ešte krátke nožičky, no zoberiem ju na ruky a robíme spolu,“ pýši sa babka. Má radosť z toho, že jej rastie nasledovníčka. Utkanie jedného metra koberčeka osemdesiat centimetrov širokého trvá zhruba tri hodiny. Koľko metrov utkala za celé tie dlhé roky? Vraj sa to ani spočítať nedá. Vie však presne, že od začiatku roka to bolo 28 metrov.
Pestrofarebné koberčeky daruje svojim známym, priateľom. Tí sa takémuto praktickému darčeku vedia potešiť. No nielen tkaním je pani Alžbeta „živá“. Jej ďalším koníčkom je spev. Ešte donedávna vystupovala v miestnom folklórnom súbore, dnes spieva v kostole. Učarovali jej skrátka takt, rytmus a ľúbezný zvuk. Pretože krásny hlas, ako hovorí, nemusí mať len človek. Ak to neviete, spievať dokážu aj také krosná.
