krížikmi na chrbte stráviť jeseň svojho života.
Domovy dôchodcov, penzióny, núdzu o obyvateľov nemajú. Skôr naopak. Chýbajú voľné kapacity. Niektorí si na nový domov zvykli, iní nesú v sebe kus bôľu. Šťastím je, keď pracovníci v týchto zariadeniach svoje zamestnanie pokladajú aj za akési poslanie. Počúvať srdce starého človeka a aj bez lekárskeho diplomu rozpoznať kedy plače, kedy sa raduje, nedokáže každý. Často ide o beznádej, nedôveru, zlosť nad svetom, v ktorom žijú. A keď ho práve vtedy dokážu vypočuť, potom sú niekedy opatrovateľky viac ako vlastné deti. Potomkovia neradi počúvajú nárek nad tým, že namiesto vo vlastnom, musia dožiť v náhradnom domove. Sú však aj starkí, pre ktorých je miesto v takejto ustanovizni vykúpením. Nemá sa totiž kto o nich postarať. Prípady matiek, ktoré dokázali vychovať viacero detí, ale tie už povestný dukát vrátiť nevedia, nie sú ojedinelé. Prikázanie „Cti otca i matku svoju“ niektorým ratolestiam nič nehovorí.
Je to o to smutnejšie, že práve tam, na lazoch, smutne, bez záujmu dožívajú rodičia, ktorí s láskou vychovali svoje deti. Tie sa venujú zamestnaniu, kariére, vlastnej rodine či čakaniu na podporu. Úcta človeka k človeku, hodnotám svetským i duchovným pošla dolu vodou. V súčasnosti neplatia výroky o úcte k šedinám, k starobe. Hovorí sa, že pri výchove je dôležitý rodičovský príklad. Ten však vo viacerých prípadoch chýba. Svedčia o tom už spomínané plné domovy dôchodcov, ktoré starkí smutne nazývajú aj starobince. Neviem, či sa ešte v dnešných čítankách pre školákov nachádza príbeh o starkom, ktorému syn vystrúhal drevenú misku s lyžicou a usádzal ho do kúta, pretože sa mu triasli ruky. Dôležité bolo poučenie, že raz sa takejto odplaty môže dočkať od vlastnej ratolesti a takto sa nemožno správať. Akej výchovy sa dostane budúcemu pokoleniu, keď súčasná generácia stráca akékoľvek zábrany a láskou k tým, čo prišli na svet pred nami neoplýva, skôr naopak? Česť výnimkám....
