Veď už dávna história sa nás pýta Quo vadis? Kam kráčaš? František Slabý z Čadce medzi šťastlivcov, ktorí vedia odpoveď, patrí.
„V roku 1991 – 92 bol vypísaný konkurz na miesto šéfa Mestskej polície v Čadci. V tom čase som pracoval na lesnom závode v Čadci a keďže po revolúcii dochádzalo k organizačným zmenám, ako služobne najmladší zamestnanec, bol som na zozname tých, ktorí by v rámci týchto zmien podnik mali opustiť. Vtedy asi prišiel čas na zmenu. Netvrdím, že aj peniaze nehrali svoju úlohu. Inklinoval som však vždy aj k systému poriadku, športu, uniformám, kocky teda boli hodené,“ spomína František Slabý, ktorý teraz pracuje v súkromnej firme. To však nie je podstatné. Z konkurzu vyšiel úspešne a hoci to vtedy ešte netušil, na novom mieste sa začala jeho cesta k zelenému maltézskemu krížu. Vstúpil do Slovenskej asociácie mestských a obecných polícií SAMOP, kde sa neskôr stal predsedom správnej rady. V rámci asociácie odišli v roku 1994 na stáž do Kanady.
„Videli sme, ako sa dá poriadok, právo i povinnosť preniesť do života bez toho, aby do toho zasahovali a ovplyvňovali to ľudia a inštitúcie, ktoré s tým nemajú nič spoločné. Tam sme zistili, čo je to demokratická spoločnosť, samospráva, kde je miesto obecných a mestských polícií, aká má byť spolupráca so štátom, štátnou políciou, justíciou, ako sa má pristupovať k verejnosti. Absolvovali sme zákrokové procedúry, školenia prvej pomoci, bolo ich naozaj veľa. Vrátil som sa nabitý energiou, nápadmi a chcel som, aby to takto fungovalo aj u nás. Aj sme vedeli, ako na to. Slovenská realita nás však všetkých dokonale schladila. Tam som videl, že problém je na to, aby sa naň našlo riešenie. U nás je problém a tisíc dôvodov, prečo sa vyriešiť nedá. Nevedel som pochopiť, že človek nedokáže prijať pomocnú ruku, keď mu ju niekto podáva, že dobré veci sa nedajú zaviesť do praxe. No starou pravdou zostáva, že koňa k vode priviesť môžeš, ale piť ho nedonútiš. V rámci SAMOP-u sme teda dúfali, že prinesieme demokraciu na Slovensko.“ Fandili si, pretože na to je potrebné zmeniť celý systém spoločnosti, myslenie ľudí a na to nadšenci sami naozaj nestačili.
Isté však je, že mnohým z tých, ktorí s týmito myšlienkami z Kanady prišli, sa po týchto snahách čudne zamotali osudy. Prišli o prácu alebo sa stali sa terčom intríg.
František Slabý už na mestskej polícii nepracuje. Od pobytu v Kanade udržiaval styky s generálnym riaditeľom Organizácie Zeleného kríža Adamom Rhédeym. Táto organizácia v Kanade s políciou úzko spolupracuje. Akýmsi prirodzeným procesom zistil, že filozofia kríža mu je veľmi blízka – fascinoval ho systém budovaný a preverený tisíckou rokov i jeho náplň. „V roku 1997 som bol členom študijnej skupiny a to ma oprávňovalo ďalej šíriť myšlienky tejto organizácie. Ocenenie za spoluprácu v oblasti šírenia demokracie od tejto organizácie dostalo i mesto Čadca. Či sme to naozaj urobili, nedokážem posúdiť, no robili sme, čo sme mohli. Na začiatku pracujete ako valantér – dobrovoľník a hlásite sa k programu Zeleného kríža, teda jeho heslu – pomoci trpiacim. Kdekoľvek komunikujete, už vystupujete ako zástanca myšlienok tejto organizácie, ktorý sa k nim hlási. Získal som hodnosť prefekta. To znamená, že na určitom území pôsobím ako samostatný predstaviteľ Rádu svätého Lazara a jeho programu Zelený kríž. A tým je eliminovať protispoločenské javy, napomáhať rozvoju demokracie a najmä zmierňovať utrpenie chorých ľudí. Za to, že za túto prácu ľudia neberú peniaze, sú odmeňovaní v rámci hierarchie rádu hodnosťami, čo však nie je možné, pokiaľ za prácu berie odplatu,“ objasnil nám možnosť postupu v rámci hierarchie rádu a Zeleného kríža František Slabý.
„Vo veľa veciach som nemal jasno, nevedel som, odkiaľ idem, kde stojím a kam kráčam. To, že som mal možnosť spoznať ľudí a systém Rádu svätého Lazara ma naučilo stáť pevne na nohách, byť trpezlivý. Keď už človek nevládze nejaký problém tlačiť, nemá sa vzdať. Má ho obísť a ťahať. Mne sa to, s čím som z Kanady na Slovensko prišiel, nepodarilo potlačiť. Tak som to obišiel a ťahám.“ Nie je to však bremeno, ktoré by ho vyčerpávalo. Naopak, dodáva mu silu, sebadôveru a aj napriek mnohým odmietnutiam, chuť ďalej podávať pomocnú ruku.
Iveta Frolková
Foto: autorka
Zelený kríž je medzinárodná humanitárna a nezisková organizácia Vojenského a špitálneho Rádu svätého Lazara z Jeruzalema s medzinárodným sídlom na Malte. Korene rádu siahajú do 11. storočia do obdobia križiackych výprav. Od roku 2000 je organizácia oprávnená pôsobiť so svojimi programami aj na Slovensku. Zelený kríž sa zaoberá otázkou zdravotníctva v zmysle prvej pomoci, záchranárskej činnosti a školeniami ľudí v tejto oblasti, ale tiež vyššími projektmi pri transformácii zdravotníckych systémov – nemocníc, kliník či kriminálnou prevenciou.
Momentálna štatistika hovorí, že na Slovensku zomrie ročne 28 tisíc ľudí, ktorí by mohli žiť, keby dostali včas kvalifikovanú prvú pomoc. Že tomu tak nie je, je dôsledok toho, že vyše 99 percent ľudí nemá náležité vedomosti a praktickú zručnosť v poskytovaní prvej pomoci a oživovania.
Zelený kríž je programom Vojenského a špitálneho Rádu svätého Lazara, no aj napriek slovu svätý v názve nejde o cirkevný rád. Rôzne inštitúcie majú svojich patrónov medzi svätými a svätý Lazar bol patrónom nakazených leprou - malomocenstvom. V dobe križiackych výprav pôsobilo v Jeruzaleme viacero rytierskych, respektíve vojenských rádov. Do tohto špecifického rádu vstupovali už len rytieri nakazení leprou alebo inými kožnými chorobami. Keď Jeruzalem padol, všetky rády sa presunuli do Európy a tu postavili lepráriá, nemocnice.
Znakom organizácie je zelený maltézsky kríž. Jeho členovia teda boli vojaci, ktorí v bojoch tiahli pod týmto krížom a vlajkou svätého Lazara. Takmer celú činnosť predstavuje špitálna činnosť - starostlivosť o tých, ktorí si nevedia pomôcť. Nie je to zárobková, ale charitatívna činnosť. To znamená, že ľudia do nej predovšetkým dávajú, nie berú.
V 90. rokoch sa Zelený kríž na Slovensku etabloval s programami kriminálnej prevencie a bol veľmi úspešný. Cez tento projekt prešlo vyše 40 tisíc detí.
Od roku 2000 pracuje organizácia na Slovensku ako oficiálny samostatný subjekt. Zameriava sa na rozsiahle školenia prvej pomoci, školenia pre záchranárov, vojakov, policajtov, hasičov, zdravotníkov, na programy týkajúce sa krízového manažmentu pre rôzne inštitúcie, šikanovania žiakov, násilia v domácnosti, manažmentu v zdravotníctve, hospicov, kriminálnej prevencie.
Generálnym riaditeľom Medzinárodnej organizácie Zeleného kríža (IGCO – International Green Cross Organization) je Andrew T. Adam von Rhédey, ktorý od svojich 18 rokov žije v Kanade, kde je sídlo organizácie.