Hala v stredu 8. 3. 2006 praskala vo švíkoch a tri generácie, ktoré sa na koncerte zišli, si svorne pospevovali staršie i novšie pesničky.
Príjemným rozohriatím bola domáca Zuzana Smatanová a spestrením Žbirkovho vystúpenia zas lahôdka v podobe Davida Kolera z českej Lucie či speváčky Marty. Neviem ako vy, no „prekopanú“ Baladu o poľných vtákoch som ja mladým spevákom neuverila. Zaspievali ju pekne, no remeselne. Mekymu ju však, v čase keď vznikla a po rokoch tiež, verili určite všetci. A nielen ju. Uverili mu všetko, čo spieval. Aj preto, že je stále, aj napriek prežitému, až nákazlivo vyrovnaný, pokojný a v každej sekunde absolútne profesionálny. Nikto nedupal, nehádzal sa po zemi, nekričal slová, ktorým ani nerozumie.
Naopak, jeho slovám rozumeli všetci. V notoricky známych textoch sa nehovorilo nič o konci sveta, o absurdnosti nášho bytia, beznádeji, zlobe, nenávisti. Toľko pozitívnych a láskavých slov má vo svojich textoch máloktorý spevák. Aj o tom smutnom spieva tak, že sa vlastne ani smutno necítite. Jeho piesne sú plné slov, ktoré niečo vážia, ale si aj niečo vážia. Z vystúpenia odchádzali všetci dobre naladení. Určite nikto nerozkopol popolnicu, nezbil úbohého študenta či nerozbil o múr fľašu. Bolo nabité len tým dobrým, čo doň môže umelec s obrovskou dušou vniesť. Nebolo pesimistické. Azda len v náznakoch trošku nostalgické. Lebo sme s pesničkami Mira Žbirku spomínali na to dobré, čo sme prežili a uvedomili si, že sa to nedá vrátiť. Vlastne dá. Vďaka takým ľuďom ako Miro Žbirka. A spomienkam na podujatiach ako bol jeho koncert.
