opasovať.
Ján Palárec z Nesluše sa narodil 29. 9. 1921. Aj jeho otec bol kováčom a on išiel k nemu do učenia rovno z 8. triedy. Výučný aj tovarišský list dostal v roku 1939, po troch rokoch učenia. Na skúškach musel pokuť motyku a okutie na koniec vozového oja. Hoci Ján Palárec nie je vzrastom veľký chlap, ruky má mocné a vidieť, že nikdy nezaháľali. Ani teraz to nedokážu. „Otec bol vyučený kováč. Keď sa oženil, boli s mamou týždeň a odišiel do Ameriky. Po 7 rokoch jej z Ameriky poslal šifkartu na loď, aby prišla za ním. Bola mladá a rodičia sa o ňu báli, tak ju nepustili. Otec v Amerike ochorel, tak sa vrátil,“ spomína pekne poporiadku 84-ročný Ján Palárec. Jeho otec doniesol spoza veľkej mláky nejaké korunky a postavil chalupu, ktorú jeho syn Ján prerobil a dodnes v nej žije. „V Amerike robil v drôtovej továrni pri stroji. Keď prišiel domov, začal znova s kováčstvom. Bolo nás 6 detí, ja som bol najstarší. Po vyučení som robil 3 roky u otca a v roku 1942 som narukoval do Turčianskeho Sv. Martina, neskôr na Ukrajinu.“ Majster kováč nemusí dlho hľadať medzi spomienkami. Ukladá ich presne, chronologicky, dôležité udalosti si pamätá presne podľa dátumu. Na vojne bol 4 roky. Dokonca aj v povstaní. Hoci v ňom bol len 4 dni, trikrát ho postrieľali – guľka ho trafila do pleca, nohy a na koniec chrbtice. Z nemocnice išiel do lágra, odtiaľ spolu s 200 remeselníkmi do Viedne na roboty. „Každú robotu som vedel urobiť, každý deň som bol u inej firmy, lebo ma tam pýtali. Najlepšia firma bola na plynové potrubia. Tie sme opravovali a keď začal unikať plyn, dali tam Rusov. Neraz odpadli a museli ich kriesiť. Keď nás potom ruská armáda oslobodila, išli sme z Viedne desiati pešo dva dni. Prišli sme po terajšiu Petržalku, vtedy to bola len dedina. Prihlásili sme sa na Červenom kríži,prenocovali tam a potom zas išli pešo. Dostali sme sa po Piešťany, kde sme zostali robiť u jedného gazdu.“
Keď v roku 1946 prišiel Ján Palárec z vojny, oženil sa a začal robiť. Samozrejme to, čo vedel, čomu sa vyučil. Vrátil sa ku kováčstvu. Vtedy o robotu núdza nebola, v dedine bolo 90 koní, robili sa vozy, kuli sa kone, pluhy, kolečká, všetko potrebné pre hospodárstvo. On robil v jednej dielni, v v druhej otec. „V 1958 zlikvidovali živnosti, otec ochorel a ja som išiel do Kysuce na okres, robil som pri štátnej požiarnej inšpekcii. Ozvalo sa však zranenie z povstania. V Hágoch ma operovali a dali mi kostný štep. Musel som ísť na čiastočný invalidný dôchodok.“
Rozprávanie Jána Palárca nás na chvíľu vrátilo do minulosti. Bola síce ťažká, no všetci, čo ju zažili, svorne tvrdia, že ľudia žili lepšie ako dnes. Boli družnejší, lepší. A hoci je kováč Palárec drsný chlap a emócie veľmi najavo nedáva, cítiť, že sa mu za ňou cnie. „Lepšie sme žili. Nemali sme takej hojnosti, ale bolo nám lepšie. Mama navarili kapusty, zemiakov, halušiek, rezancov, zarezali sme kuru, hus, nejaké mäso vždy bol doma. Ale žiadnu umelinu sme nejedli. Porobili sme, spočinuli, jeden ku druhému sme išli,“ clivie sa Jánovi Palárcovi za zašlými časmi.
Na našu otázku, čo je na tomto remesle najťažšie, odpovedá s úsmevom, že teraz nič. „Mám buchar a ten kuje sám. Trošku to už len poopravujem. Robím motyky, hrable, staré cepy, kolesá, aj kolárčinu. I otec bol kolár, robili sme kompletné vozy. Všetko sme museli robiť ručne a vynaložiť veľkú silu. Jednou rukou som ťahal mechy, druhou mlátil po železe, kým bolo teplé. Teraz je elektrika veľký pomocník.“ Aj teraz má sily nadostač,veď sa ešte uvládze so železom popasovať. Má aj nasledovníkov - vnuk Janko je vyučený umelecký kováč a veľmi ho to baví, starému otcovi robí veľkú radosť.
Počas kovárčenia nemal Ján Palárec žiadny úraz. „Toľko čo som sa opálil, ale to pre kováča nie je žiadne zranenie. Len raz sa mi kôň zahryzol do boku, keď som ho podkúval. Na to bolo treba všelijaké grify, aby sa nehýbal, nekopal. Koňa ani nemohol hocijaký kováč podkúvať. Bol to podkováč, lebo musel aj zviera poznať a byť tak trochu aj zverolekár. Musel vedieť aj liečiť koňa, keď mal kopyto choré.“
S kováčom Jánom Palárcom by sa dalo dlho rozprávať. No aj keď by už mal zaslúžene sedieť so založenými rukami, nemá na to čas. Kým sme sedeli v kuchyni, už mu na okienko búchali susedia, bolo im treba motyky pokuť. Nuž, ide jar a vtedy nemajú kedy kováči s novinármi vysedávať.