„Mne sa ráno vyliala šálka s horúcou kávou na stôl a okolo obeda mi zavolali, že na môj pokazený elektrospotrebič, ktorý by som celkom potrebovala, nemajú súčiastku. Nepočítam niekoľko zhodených šanónov a rozsypaných papierov v práci, odložených stretnutí a dážď,“ rozhovorila sa o jednom takomto dni kamarátka. „To však nebolo všetko. Popoludní som išla skontrolovať chatu po zime a zistila som, že sa do nej pokúsil niekto vlámať. Susedia mi zámok narýchlo opravili. A keď som sadala do auta a odchádzala, tetka z neďalekého domu mi zakričala: A naozaj ti ten komín spadol? Pozrela som sa. Spadol. A mne sánka,“ zalamentovala. Bolo mi jej ľúto, tak som ju zavolala do obchodu.
Veď kde už len žena najskôr zabudne na žiaľ? V obchode. Nahádzali sme do košíka všetko, čo sme doteraz nepotrebovali a smerovali k pokladni. Kamarátka si kúpila sadenice ruží. Boli posledné a zlacnené. A kokosové orechy po 3 koruny. No nekúp to! Pokladníčka nás počúvala, ako dumáme nad tým, ako orechy otvoríme. Ochotne nám poradila svoju metódu a ešte prekontrolovala sadenice: „Ale veď ich máte suché, nemajú žiadne klíčky, to vám asi neporastie, už nie sú dobré.“ Skutočne, lepšie sme sa im prizreli, boli suché. Pekne sme jej poďakovali a s dobrým pocitom odišli z obchodu. „Tak to sa mi ešte nestalo. S takou ochotnou predavačkou som sa už dlho nestretla. Aspoň trošku mi po tých šokoch vylepšila náladu,“ usmiala sa konečne kamarátka. Mala pravdu. Aj keď zamestnávateľ by z pokladníčky možno kvôli tým predaným ružiam radosť nemal, ale taká ubolená ženská duša áno.
Autor: iva
