eľnej reality, ktorá nepozná zmilovanie... A to všetko „skonštruované“ s ľahkosťou znalca ľudských výšin a pádov - v pozícii muža, stojaceho nad vecou. Rafinovane presvedčivé verše, elektrizujúca atmosféra, skrátka noblesa. Takéto knihy sa nerodia každý deň!“Ivan Kolenič
(básnik, spisovateľ)
•••
„Marián Grupač vydal doposiaľ tri básnické zbierky, ktoré zaznamenali priaznivý ohlas nielen u čitateľov, ale i u väčšej časti literárnej kritiky. Za svoju prvotinu Cudná noc v Paríži (1998) získal Cenu Rudolfa Slobodu v prvom ročníku literárnej súťaže RUBATO a taktiež Prémiu Ceny Ivana Kraska za rok 1998. Po viac-menej „experimentálnych“ zbierkach Dráždenie dažďa (1999) a Smädné čarodejstvá (2001), kde Grupač kládol hlavný dôraz na experimenty s jazykom, slovohry, neraz i na úkor výpovednej hodnoty básne, sa v rukopise zbierky básní pod názvom NOBLESA opäť predstavuje ako vnímavý pozorovateľ, citlivý estét a básnik s noblesou... Básne zo zbierky NOBLESA tvoria kompaktný celok, ktorý je nasýtený prekvapivými pointami, plnohodnotnou, súčasnou, modernou (v tom progresívnom zmysle slova) poéziou. Skôr „civilnejší“ ráz básní evokuje chuť poézie, ktorou sa Grupač predstavil práve vo svojom úspešnom debute. Maroš Bančej kdesi o Grupačovej poézii napísal: „Grupač sa profesionálne vyhýba možnému poetickému klišé a svoje „textové akvarely“ podáva v impresionistickom ladení, ktoré najprv čitateľa pomkne k zasnívaniu a vzápätí len tak mimochodom k nenápadnému stotožneniu sa.“ Vyššie uvedený citát je presný a „sedí“ ako uliaty na básne zo zbierky básní NOBLESA“.
Boris Brendza (básnik,
šéfredaktor časopisu DOTYKY)
•••
„Marián Grupač (1973) patrí k popredným predstaviteľom mladšej generácie súčasnej slovenskej literatúry. Vydal tri básnické zbierky (Grupačov debut „Cudná noc v Paríži“ bol vydaný ako víťazný rukopis literárnej súťaže RUBATO/Cena Ruda Slobodu) a tri prozaické knižky; venuje sa aj literárnej kritike. Je viacnásobným laureátom domácich a zahraničných literárnych súťaží; viackrát reprezentoval slovenskú literárnu tvorbu v zahraničí (naposledy v decembri 2004 v Taliansku). Marián Grupač (povolaním profesionálny záchranca ľudských životov; tieto slovné spojenia asociujú vo mne, s prepáčením, záchranu človeka poéziou) pravidelne spolupracuje s literárno-dramatickou redakciou SRo, je zodpovedným redaktorom „Dotykov“, redaktorom týždenníka „Kysuce“, čo určite nie sú ani zďaleka všetky jeho aktivity na poli kultúry a literárnej tvorby. Grupač sa po „poetickej“ prestávke (hoci nie tak celkom – ako básnik je prítomný aj vo svojich prozaických dielach) opäť prihlásil rukopisom básní, pričom motivicky ostáva verný (buď priamočiaro alebo spoľahlivou okľukou) svojej (veľkej) téme (nie jedinej, ale zdá sa, že dominujúcej), ktorú by sme mohli „odveršovať“ ako: „Magický Magnetický Paríž/v boľavých krokoch Henryho Millera...“ (Zo zbierky M.G.: „Dráždenie dažďa“.) Odkazy na „prekliatych“ a viac či menej prítomné reálie každodenného života a vzťahov, sa zdajú byť opornými bodmi, okolo ktorých kmitajú Grupačove básnické výpovede. Grupač má neprehliadnuteľný, špecifický, vskutku vyhranený vzťah k slovu, a to v zmysle jeho variovania a rôznych zátvorkových kreácií. Táto hra so slovom – niekedy vo väčšej, inokedy v menšej miere, ostáva doménou jeho poézie, hoci v najnovšej zbierke nie je až tak viditeľná. Treba však zdôrazniť, že slovné hry nejdú na úkor myšlienky, nerušia pocit z básne. Nie sú samoúčelné – vyplývajú, priam sa núkajú z výstavby verša. Grupač neexperimentuje; jeho poéziu nemožno vôbec považovať za experimentálnu. Je básnikom výsostne emocionálnym, jeho verše – presné, zreteľné a citlivé – odrážajú život. Aj napriek tomu, že Grupač sa typickým výrazovým prostriedkom tzv „poézie všedného dňa“ (úspešne) vyhýba. Básnické tajomno podľa Grupača nie je temnou metafyzikou alebo ťažko dešifrovateľnou či márne dešifrovateľnou filozofickou (pseudofilozofickou) konštrukciou hrajúcou sa na prvý a ďalšie plány či vrstvy textu; sú to tajomstvá každodenného, bežného prežívania, ktoré pravou silou poézie komunikujú s vnímavým čitateľom. Grupač je teda básnik skôr zemitý ako filozofujúci, básnik intenzívnej komunikácie, ktorá plynie cestou nevyhnutnosti a prirodzenosti.
Martin Vlado (Autor je
básnik a vysokoškolský učiteľ,)
•••
„Básnická zbierka NOBLESA pozostáva z dvoch častí – Rozkvitnutá krv a Farebné vraždy. Jej lyrika má vážny surrealistický podtón s viacnásobným využívaním paradoxov. Väčšina básní analyzuje vzťah zmäteného, nikdy nespokojného, no hĺbavého muža k podivným ženám. S tým súvisí kruté poznanie, čím musíme zaplatiť, keď v milostnom ošiali zabudneme na všetko (Drahá epizóda). Grupač udržiava zvláštnu formu napätia – na viacerých miestach pointuje text takým spôsobom, že báseň sa nekončí. Obraz sa ďalej posúva k vyššej forme myšlienkového výrazu, ktorý balansuje na ostrí noža. Kým druhá časť zbierky sa vyznačuje akousi kombináciou farebne náladového expresionizmu a v menšej miere hravého konkretizmu, prvá je zmesou rôznych variácií krvi. Autor si uvedomuje, že keď pučia príbehy, rozkvitá z nich ako zo semien krv. Azda preto „sú všetky príšernosti skvostné“. Veď čo iné ostáva človeku, ak sa preje svetabôľu? Môže ho premknúť leda neopísateľná únava. Grupač tak vie o zvrátenom potešení z bolesti i o elegantnom odolávaní voči nej. Napriek tomu šalie z toho, čo môže prísť, strach sa mu stáva jedinou istotou. Výlučne takto sa zrkadlí on sám a výstižne zobrazuje zmietanie nášho vnútra, chaos života, prejavy pokoja i bolestného tranzu. A to nielen v ľúbostných opojeniach, keď nenávisť býva iba pretvárkou náruživého priťahovania k nežným bytostiam, vraždou toho najmilšieho. Ide o nápadité verše s množstvom novotvarov (Ľútosť je ornament smútku; čítanie z erbov). V takýchto okolnostiach možno vyplaziť nielen jazyk, ale aj stopy po ranách, keď ich necháme odísť prikrčené k zemi. Nebodaj odtiaľto vyviera zrnenie utrpenia, lebo ak žena pochádza z rebra, podľa Grupača má mužova hlava pôvod v jej boku. Grupačova poézia sa vyslovuje o vznešenom bahne, na dne ktorého mlčí „kráľ s poslednou korunou/ v deravom vrecku“. Spojenie kráľa a žobráka v prípade jednej z jeho básní predstavuje jednu z najlepších charakteristík básnika, aká v slovenskej poézii vyšla, ozrejmujúcu priam cieľ súčasného básnenia.Radovan Brenkus
(básnik, prozaik,
vysokoškolský učiteľ)
