Koníček kôň

Otec podnikateľ dokázal zabezpečiť celú rodinu. Mama pracovala len symbolicky, brat ako vedúci prevádzky a Eva niečo ako príležitostná úradníčka. Nikdy si nič nemusela vydrieť, snažiť sa niečo dokázať. A tak aj pristupovala k veciam. Nepozerala na to, koľko čo stojí, či to naozaj potrebuje. Doslova žila na úkor svojich rodičov. Tí jej kúpili luxusný byt, do ktorého sa časom nasťahovala spolu s Julom. Aj Julo bol šikovný chlapec, no Eviným rodičom zas nevoňalo, že je len obyčajný remeselník. Predstavovali si vedľa nej podnikateľa, aspoň takého zámožného ako bol jej otec.

Kým Eva nemala svoj byt, väčšinu času trávila v dome Julových rodičov, kde býval. Doma sa necítila dobre a tam si pomaly zvykala. Rovno z práce išli s Julom do mesta, do kina, potom k nim. Vôbec jej nebolo trápne, že tam trčí celý večer, do neskorej noci, že sa tam stravuje a nedokáže po sebe ani umyť tanier. Julova sestra jej to raz v návale zlosti vyhodila na oči a celá náprava spočívala v tom, že sa zavrela s Julom do jeho izby a taniere jej nosil a vynášal on. Ona čučala zalezená a vystrčila nos akurát keď išla na záchod. Všetkým to išlo na nervy, no len opatrne to Julovi naznačovali, lebo láska je slepá a hluchá, aj tak by nič nepochopil. No a vrchol bol, keď prišli s maličkým psíkom. Takou pucvolou. Ďalší Evin rozmar. Veľmi túžila sa o niekoho starať, na dieťa ešte bolo skoro, tak si zaobstarali psa. Chodila s ním do bytu k Julovým rodičom a tých išlo už nadobro roztrhnúť. Ešte stále to však nebolo všetko. Po pár mesiacoch Evu psík omrzel. Zdal sa jej malý a nedal sa vychovávať.

Tak sa rozhodla pre väčšieho psa. Malého maltezáčika nechala mame, aby jej cez deň, keď bola sama doma, nebolo smutno. A ani sa jej to veľmi nehodilo, lebo sa mali s Julom sťahovať do nového bytu. Vraj bude cvičiť vlčiaka. Ten napokon asi po polroku skončil v otcovej firme. Zanedbaný, opustený, v špinavej búde. Na rad prišiel poník. Eva vraj vždy chcela byť veterinárkou a túžila po zvieratách. Aj toto prianie je otec splnil. Kúpil jej poníka. Mala ho v stajni v jednom jazdeckom klube neďaleko mesta. Ten ju chytil viac ako psi. Chodila aj s Julom do stajne, vozili na ňom malé deti z klubu. Lenže aj poník bol čochvíľa málo. A tak si začala robiť zálusk na ozajstného veľkého koňa. Vyčítala kdesi, aké je to dobré na chrbticu, keď sa jazdí na konskom chrbte, ako podnikatelia takto relaxujú, aké je to módne a „in“. Všetkých okolo ohúrila informáciami, ktoré si naštudovala v múdrych knihách, čo nakúpila. Stáli ju asi dve tisícky. Koľko stál kôň, nehovoriac. Lebo otec jej ho naozaj kúpil. Vraj mu ho bude Eva splácať. Sama sa nad tým pousmiala, lebo vedela, že by mu to v živote nesplatila. Na rad prišla výstroj – helma, bičík, čižmy, nohavice, vesty, sedlo, platenie za služby kováčovi. Julo sa to dlho pokúšal doma utajiť, vedel, že jeho rodina by tento výstrelok sotva pochopila. No utajil to až do momentu, kedy sa Eva chcela predviesť a prešli sa na koňoch popred ich dom. Julo si požičal koňa v klube a niesli sa ako grófi. Keď to videla Julova mama z okna, skoro odpadla. A neskôr sa skoro prepadla od hanby.

Cítila, že susedia sa budú smiať, ako tá ich nastávajúca nevesta vystrája. Aj tak bolo. Zlomyseľné susedy sa pýtali, kde budú kone chovať, či v garáži alebo v záhrade. Darmo syna prosila, že už nemá na tie jej vrtochy nervy, nech sa trošku krotia. Podľa pár návštev v ich novom byte videla, že Eva nemá upratané, navarené, o žehlení ani nechyrovala. Nemala vzťah k domácnosti, k rodine. Julo mal však na všetko odpoveď. Nedal si povedať. Vrchol bolo, keď ho nakoniec Eva nahovorila, aby si koňa kúpil aj on. Na splátky. Pred rodičmi, samozrejme, mlčal. No napokon sa to odkiaľsi predsa dozvedeli. Otec s ním chcel robiť poriadky, ale čo narobí s dvadsaťdvaročným chlapom. Do klubu chodili spolu s Evou, no tá nevedela nič, len naň vysadnúť. O čistení koňa, stajne ani nehovoriac, nemala ani pochopu. Všetko robil za ňu Julo. Aj kováča vozil z Čiech, aj materiál na svojom aute, aj vozíky s koňmi na preteky. A Eva sa pri ňom vozila v bielych nohaviciach ako primadona.

No asi po roku ošiaľ opadol. Ku koňom chodili stále menej. Cez týždeň už takmer vôbec, len počas víkendov. O ich kone sa v rámci terapie starali deti a členovia klubu. Eve sa zas zapáčilo chodiť po výletoch po hradoch a zámkoch, po mestách, nových reštauráciách. A v tom ju štvornohí miláčikovia brzdili. Zaberali jej veľa času. Napokon sa v stajni ukázala tak raz za mesiac. Chúďatá koníky ostali bez svojich pánov. Julovi to ešte občas nedalo a pomohol v klube čo-to opraviť, doviezť. Svojho koňa sa mu podarilo čoskoro predať. Síce na ňom nezarobil, ale aspoň neprerobil. No na svojej láske prerobil poriadne. Jeho podnikateľská nevesta ho stála kopu peňazí. Zariadil jej celý byt, samozrejme, v dobrej viere, že raz ho bude užívať aj on. Ešte šťastie, že podnikateľský duch jeho otca bol natoľko silný, že sa s nádejným zaťom poctivo vyrovnal. A ako skončil kôň? V klubovej stajni, predaný pod cenu, len aby mal nejakého majiteľa. Nuž, mať takú dcéru, ktorá túžila byť veterinárkou, čosi stojí!