Keď bol triezvy, čo spravil ľutoval, ale často bolo neskoro. Duše i telá boli boľavé, nedá sa tak rýchlo zabudnúť.
Veľkej noci sa jeho žena Hela bála. Vedela, že zas pôjde z kostola rovno do krčmy a pokoja v dome nebude. Sľuboval, že sa bude držať. A veru to tak aj vyzeralo. Od piatku sa motal len pri nej. Pomáhal jej čistiť zemiaky na šalát, naporcovať jahňa, nachystať údenú krkovičku. Aká len bola šťastná. Konečne Veľká noc, ako má byť. Za odmenu si s ním aj dala štamperlíček. Naozaj podľahla idylke a predstave, že to je u nich v rodine všetko v poriadku. Išli spolu do kostola, na návštevu. Až do pondelka to bolo všetko pokojné. Deti si to až tak veľmi nevšímali, behali po vonku, po kamarátoch, kuli pikle na Veľkú noc, spriadali plány na šibačky. Ale Helena bola šťastná. Obyčajné posedenie večer pri telke jej pripadalo ako sviatok. Sviatočná veľkonočná atmosféra všetko naozaj umocňovala. Nadišiel pondelok. „Nebudem ťa ani šibať, mamička, nezaslúžiš si to. Veď som ťa dosť naudieral,“ začal ráno Vojto. Uvaril kávičku, nachystal raňajky Hele aj deťom. Išli spolu do kostola. Keď skončila omša a vychádzali von, už sa pomaly zliezali ku krčme chlapi. Hela prehodila pár slov so známymi, popriali si veselé sviatky. Pozdravili zopár ľudí. Vojto poškuľoval po kamarátoch, no Hela ho pekne chytila pod pazuchu a šikovala domov. „Heli, veď si dám len pivko, štamperlíček až s tebou doma, nebudem dlho, naozaj,“ prosíkal. „Vojto, veď nám bolo tak dobre, prečo to chceš pokaziť? Poď so mnou domov. Veď prídu šibači, čo budem doma na nich čakať sama? Treba s nimi posedieť, ponúkať ich, asi aj tvoja mama príde. Bolo by lepšie, keby si bol doma,“zaprosila Hela. A Vojto, čuduj sa svete, naozaj si dal povedať. Síce ho to mrzelo, ale dal si povedať.
Sadli spolu k obedu, najedli sa a domáca pani si neustále vychutnávala sviatočnú a pokojnú atmosféru. Bola Vojtovi nesmierne vďačná, že ju na Veľkú noc dokázal doma vytvoriť. Dali aperitív pred i po obede a postupne vybavovali šibačov z rodiny. Ako posledná sa ukázala Vojtova mama. Hela sa s ňou veľmi neráčila, no bola tak dobre naladená, že sa na ňu dokonca aj tešila. Dali si kávičku, koláčik, poklebetili. No s Vojtom šili všetci čerti. Využil matkinu prítomnosť, ako to už deti robievajú a začal: „Helik, odskočím si na jedno pivko, hneď som späť.“ „Vojto, nechoď, zas budeš dlho, opiješ sa, zostaň so mnou a s mamou,“ skúsila Hela. Vojto však vedel, prečo začal práve teraz. „No veď jedno pivo mu neublíži, však bol celé sviatky doma, tak ho pusti, veď zas nebuď taká prísna,“ orodovala za Vojta jeho mama. Hela nechcela vyzerať ako fúria, tak mlčala, ale pohľadom mu dala najavo, že sa jej to nepáči. Odišiel. Odišla aj mama. A Vojta nebolo. Bol síce preč len hodinku, no Hela už mala obavy. Po polhodinke ho už zbadala pri bránke. „Chvalabohu, nebol dlho, hádam to nebude také strašné,“ pomyslela si. Ale mýlila sa. Za necelú hodinu a pol sa dokázal tak doriadiť, že nevedel stáť na nohách. Hundral, búchal a trieskal dverami. To, čo za pár dní zameškal, musel rýchlo dohnať. Skúšal najprv bez nadávok, no do Heleny vstúpil taký jed a srd, že mu začala hneď vyčítať a to ho vyprovokovalo. „No a čo, tak som si dal. Čo zas ziapeš, pre pár štamperlíkov sa nezblázni. Drž hubu, ty krava, lebo ti ju ja zavriem,“ spustil.
Vtom zbadal na lavici pri stole položený kus hadice. Chcel ju opraviť, aby mali v záhrade čím polievať. Schytil ju do ruky a pohol sa smerom ku Helene. Akoby mu zlovestná myšlienka vrátila rovnováhu a silu. Hela tušila, že sa bude diať niečo zlé a radšej chcela ujsť z domu. Keď však zamierila k dverám, zastal jej cestu a zamkol dvere. Nemala kam ujsť. Postavil sa pred schody na schodište a pre istotu privrel aj dvere do kuchyne. „No poď si pre šibáka, poď, veď som ťa dnes ani nevyšibal, ty sprostaňa. Nepočula si?“ „Vojto, neblázni, otvor, veď sa nič nedeje, tak si si vypil,“ šípila nebezpečenstvo Hela a zjemnila. Skúšala to podobrotky. Nedal si povedať. Zahnal sa raz, druhý, tretí. Ťal ako zmyslov zbavený. Hadica dopadala na tvár, chrbát, plecia, nohy. Nebolo kúska tela, kde by ju nezasiahol. Keď už ležala bezvládna Hela na zemi a len chrčala, spamätal sa. Skoro vyztriezvel.
Otvoril dvere a nútil ju, nech ide von, keď chce. No Hela už ledva dýchala. Zbitá ako zviera sa len plazila po zemi a stonala. Už nevládala ani kričať. Vojto začal zmätkovať. Zavrel sa do spálne a začal plakať. Helu nechal v tom zmätku ležať na chodbe na zemi. Tak ju našli deti. Zavolali jeho aj jej mamu a odviezli ju do nemocnice. Všetci boli zhrození. O pár dní jej celé telo sčernelo a bolel ju každučký kúsok. Hele sa nechcelo ani žiť. Potešila sa akurát návšteve detí. A tomu, keď jej povedali, že zbalili veci a odsťahovali sa k babke – jej mame. Vojta do izby ani nevpustili. Všetci ju nahovárali, aby ho udala, no nechcela. Nemala chuť s cudzími ľuďmi ďalej rozmázavať tú hanbu. Jediné, čo žiadala za jeho slobodu bolo, že jej navždy zmizne zo života. Že už ho nikdy nechce vidieť. Telo sa bude liečiť niekoľko mesiacov, no duša zostane chorá doživotne.
