No my sme sa túžili dozvedieť, ako to naozaj bolo a všetky tie hrôzy počuť a vidieť na vlastné oči. Už cestou tam nás náš skvelý sprievodca, ktorého vybavila pani profesorka Zajvaldová, oboznámil s udalosťami, ktoré predchádzali založeniu tábora. Opísal nám aj situáciu už počas fungovania tábora. Každý pozorne počúval a občas nám jemne zovrelo žalúdok a zapochybovali sme, či to naozaj zvládneme.
Všetko v tábore vyzeralo ako v nejakom malom mestečku. Až na elektrický plot, komíny vytŕčajúce z obrovských domov. Sprievodcove slová pohli našou fantáziou a zrazu sme sa spolu s ním vrátili do minulosti a prežívali príbeh tejto tragédie odznova. Vitríny plné topánok, oblečenia, kufrov, zubných kefiek, protéz, dve tony vlasov a množstvo fotografií predstavovalo ľudí, ktorí „zhrešili“ tým, že uznávali iné náboženstvo, boli inej rasy, pomáhali nevinným alebo sa postavili proti útlaku. Okolo obeda sme prešli do druhej časti Osvienčimu – do tábora Březinka. Tu sme videli budovy, ktoré mali pôvodne plniť funkciu stajní asi pre päťdesiat koní.
Stali sa bydliskom ľudí, ktorí sa dostali do koncentračného tábora. Nakoniec sme sa opäť vrátili do základného tábora, kde nám premietli film, ktorý pohol snáď každým. Príbehy, ktoré sme doobeda len počúvali, sa teraz stávali skutočnosťou a my sme len ťažko sledovali zábery, ktoré natočili sami Nemci. Niektorým z nás sa po rozsvietení svetla v očiach trblietali slzičky. Nastal však čas, kedy sa naša prehliadka Osvienčimu skončila a naše kroky zamierili do Krakowa. Tam sme sa uvoľnili a nakúpenými suvenírmi si zlepšili náladu. Cesta domov bola opäť náročná, ale deň sme prežili naplno a aj svietiace slniečko nám ho spríjemnilo. Myslím, že chvíľu však potrvá, kým sa nám všetko v hlave uleží a každý si vezme nejaké to ponaučenie z tohto „osvienčimského príbehu“.
Autor: Lenka Záteková
