Stretávali sa a pomaličky začali premýšľať o spoločnej budúcnosti. Žaneta bývala vo vlastnom byte, mala to na skok k rodičom. Rada by žila tam. Mala tam aj dobre platenú, zaujímavú prácu vo svojom obore. Ale to mal aj Marek v susednom meste. Žil s mamou a bratom v jednom byte, no chceli predať byt aj rodičovskú chalupu a nasťahovať sa každý do svojho. Preto Marek navrhol Žanete, aby sa potom presťahovala k nemu. Sprvu nechcela, no napokon sa s tou myšlienkou začínala zmierovať. Marek žil predsa len vo väčšom meste, bol tam väčší ruch, viac pracovných príležitostí. Napokon sa tak rozhodli. Kúpili pekný trojizbový byt, zariadili ho síce skromne, ale vkusne a útulne. Na to mala Žaneta obzvlášť vyvinutý cit. Ale svoj byt nepredala. Prenajala ho. Keď sa sťahovala, bolo jej za ním ľúto. Bol síce maličký, ale bolo to jej prvé bývanie a prežila v ňom naozaj krásne chvíle.
Najmä jej rodičia stále hovorili o svadbe.
Marek sa tejto téme neustále vyhýbal. Žaneta nechcela vyzerať ako vydajachtivá stará dievka, tak sa tiež o svadbe veľmi nebavila a rodičov vždy, keď začali, zahriakla. Túto tému neotvorili ani vtedy, keď Žaneta otehotnela. Veľmi si priala dieťa, tak v tej radosti na také nepodstatné veci ako svadba ani nepomyslela. Najdôležitejšie pre ňu bolo zariaďovanie detskej izby a kupovanie výbavičky. Marek sa správal hrdo, až namyslene, akoby bol jediný chlap, čo dokáže priviesť ženu do požehnaného stavu. Nadišiel Žanetin čas a porodila Marekovi krásnu dcérku. Všetko by bolo bývalo v poriadku, keby nebol Marek prišiel o prácu. Jeho post, celkom významný a dobre finančne ohodnotený, v podniku rušili. Tak operatívne ostal „na materskej“ namiesto Žanety. Nebolo to príliš dlho a celkom sa mu to zapáčilo. Malá bola dobručká, nebolo treba okolo nej obskakovať a Žaneta, keď mohla, odišla skôr z práce, ťahalo ju za dcérkou. Marek poriadne pribral a jedinou jeho starosťou bolo ležať pri televízii a kolísať dcérku. Od troch rokov zapísali malú do škôlky, ale Marek stále prácu nemal. A tak ju tam ráno vodil, chodil po ňu popoludní. Celý deň mal pre seba. Žaneta stále dúfala, že si hľadá prácu, ale jeho reči o tom, že mu núkajú malý plat, že on predsa nepôjde robiť nejakého referenta, boli len zámienka na to, aby do tej práce nemusel. Mal tisíc projektov na podnikanie, len sa k žiadnemu nedostal. A navyše na ne ani nemal peniaze. Donútil dokonca Žanetu, aby predali jej byt, ktorý dovtedy prenajímala. Napokon to Žaneta urobila, lebo žiť len z jej platu nedokázali. Bolo jej to veľmi ľúto. A z peňazí sa pomaličky míňalo, lebo keď je z čoho vyberať, tak sa vyberá.
No Žanetu to prestávalo baviť. Z Marekových rečí a plánov ju začínala bolieť hlava. Absolútne sa odcudzili. Zato sa zblížila s Jarom. Bol o niečo starší. Žil sám, navyše sedeli vedľa seba v práci. Manželka odišla pracovať do zahraničia. Časom k sebe zavolala aj ich dcéru a obe sa tam definitívne odsťahovali. K jej novému priateľovi. Na diaľku sa rozviedli a Jaro ostal sám. Zvykol si. Občas si našiel priateľku, no mladé dievčatá ho nepriťahovali. Poznal, aké je to mať rodinu, a túžil po novej. So zrelou ženou, ktorá vie, čo od nej muž očakáva. A takú našiel v Žanete. A ona to vycítila. Pomaličky sa spoznávali, priťahovali, až sa z jednej podnikovej oslavy spolu vytratili. Žaneta prežila s Jarom krásnu noc. Nádherná uvoľnená atmosféra, dotyky s príťažlivým človekom, sviečky, romantika. Príležitosť robí zlodeja a Žaneta ich mala s Jarom nepočítane. Samú ju zarazilo, že sa nedostavili žiadne výčitky. Dokonca prijala kamarátkinu ponuku a niekoľkokrát bola s ním na jej chate. Vždy to bolo krásne. Chcela byť s ním stále častejšie. Chcela ho mať vedľa seba miesto Mareka. Zarazilo, akurát keď videla dcéru. Čo by bolo s ňou, má len päť rokov, ako by to prijala. Ale prečo by som ja mala trpieť? Veď aj jej bude lepšie, keď ja budem šťastná. Jaro mal tiež dcéru, vie ako s deťmi treba. Pristihla sa, že premýšľala o všetkých, len nie o Marekovi. Akoby mu chcela vrátiť tú jeho lenivosť a ľahostajnosť, to, ako od nej len cical peniaze, ako sa nechával vykrmovať za jej peniaze, ako si ju za celých viac než 10 rokov nedokázal vziať. Naozaj uvažovala o tom, že od neho odíde. Dokonca sa stretla s kamarátkou, ktorej rodičia sa rozviedli, keď mala šesť a skúmala, ako to vtedy vnímala. Potešilo ju, keď jej povedala, že to na ňu veľmi nezapôsobilo.
Boli krízy, ale tie by možno mala, aj keby sa nerozviedli. Dieťa, pokiaľ je ten druhý rodič, ktorý do domácnosti príde dobrý a láskavý, jednoducho prepne na jeho program. Najmä keď je také malé ako Žanetina dcéra. Tento rozhovor ju utvrdil v tom, že od Mareka musí odísť. V tom vzťahu, ani nie manželstve sa dusila, a potrebovala sa nadýchnuť. Zistila však, že tým nádychom bol Jaro. Ale skutočne len nádychom. Prestala sa stretávať aj s ním. On bol len tým uvoľnením napätia, ktoré v sebe nosila. A keď raz prišiel za ňou Marek a víťazoslávne jej oznámil, že má dobre platenú prácu, už ju to nenadchlo. Pohár trpezlivosti pretiekol. Oznámila mu, že to je dobre, lebo už ho nebude môcť živiť. Sťahuje sa do prenajatého bytu a bude potrebovať peniaze. Nič totiž netrvá večne. O Jarovi sa Marek nedozvedel. Obaja sa pre Žanetu stali uzavretou kapitolou.
