Vtedy bol Peter Poláček stredoškolák. Tento úspech ho potešil natoľko, že sa ďalej zaujímal o to, ako sa fujary vyrábajú, o technické parametre a všetko, čo s týmto rýdzo slovenským hudobným nástrojom súvisí. Bolo to celkom prácne, pretože doteraz o ňom nie je veľa dostupných informácií.
Lásku k drevu i výtvarné cítenie zdedil Peter Poláček po svojom otcovi. Ten maľuje krásne obrazy, študoval dokonca s Hložníkom a Medveckou, no vtedy si nemohol dovoliť štúdium dokončiť. Výtvarnému umeniu ostal verný nie tak profesionálne ako jeho konškoláci, ale ako učiteľ výtvarnej výchovy a ľudový umelec. Syna Petra to však ťahalo viac k drevu. Pri našej návšteve sme to cítili na každom kroku. V jeho dome niet azda miestnosti, kde by dreva nebolo. Žije síce v Lietavskej Lúčke pri Žiline, no na svoje rodisko – Kysuce je hrdý. „A bodaj by nie, veď Kysučan bol už aj na Mesiaci,“ hovorí mysliac na kozmonauta E. A. Cernana, rodáka z Vysokej nad Kysucou.
Keď sa teda zaujímal o fujary, zistil, že to nie je len tak - odťať konár sekerkou, vystrúhať nožíkom. Skúšal fujaru vyrobiť z rôznych druhov dreva. Napríklad javor má výborné rezonančné schopnosti, no najvhodnejšie je drevo bazové. „Drevo obzerám v lete, keď chodím na turistiku alebo v zime. Vtedy je najlepšie ho odťať, lebo spí. Baza je v podstate burina, no problém je nájsť rovné kúsky. Aj keď mne sa lepšie robí z mierne ohnutých.“ P. Poláček hovorí, že drevo na fujaru nesmie počuť vodu, aby rástlo pomaly a bolo husté. Nemalo by mať bočné výrastky, pretože duša, vnútro dreva, sa potom rozchádza aj do nich. Drevo sa musí prevŕtať, aby nepopraskalo a sušiť. Aspoň rok. „Ja mám však doma aj desaťročné drevo. Po roku zhadzujem z neho kôru. Potom robím takzvané okienko. To je najťažšia práca. Jeho veľkosť, hrana či sklon hrany sa totiž nedá merať. Cez úzky kanál prúdi vzduch, ktorý musí byť nasmerovaný presne na hranu. Aby fujara znela tak ako má, pri výrobe okienka záleží na desatinách milimetra,“ pokračuje pán Poláček. Fujara je vlastne trojdierková, veľmi dlhá píšťalka. Čím je dlhšia, tým má hlbší tón. Preto sa musí k samotnému telu nástroja pripevniť druhá časť, aby fujarista mohol naraz zakryť všetky tri dierky a zároveň do nej fúkať. Ani obyčajným vrtákom by sa doň nedalo dostať. Majster Poláček má preto mnoho špeciálnych nebožiecov na dlhých nadstavcoch, ktoré by sotva kúpil, nejeden si preto vyrobil sám. Nie je jednoduché dodržať to, aby mali steny rovnakú hrúbku. „Fujary som zdobil rôzne, no postupne som ostal pri klasickom detvianskom zdobení. Detvanci majú taký popínavý rastlinný motív a ten sa mi na fujare najviac páči.
Okraje nakresleného vzoru sa musia povyrezávať, aby sa nerozpíjala kyselina dusičná, ktorou sa vzor vypaľuje. Napokon sa fujara namastí ľanovým olejom. Vtedy farba ožije, drevo ním nasiakne, získa na hustote. Kým sa na nej začne hrať, musí sa aklimatizovať, je totiž veľmi citlivá na zmenu vlhkosti vzduchu.“ Pokiaľ nás pán Poláček vpustil do svojho kráľovstva v pivnici, nestačili sme otvárať oči. Postupne sme v kuchyni narazili na nože, ktorých vyrobil niekoľko druhov, dlhokánske fujary – trombity, ktorými si dávali signály pastieri, handrárske prenikavé píšťalky z bravčovej kosti aj austrálske didgeridoo či yedaki s tajomným hlbokým tónom, ktoré sa však na slovenské fujary len hrajú. Lebo fujaru nemá žiadny iný národ na svete. Postupne sme prišli do dielne pána Poláčka. Pod stropom boli pripevnené dlhé nebožiece a vrtáky, v kúte zas poukladané kusy dreva a ešte čosi. Nádherné palice.
Možno si poviete, čo už na palici môže byť nádherné? Tieto však boli z koreňov a konárov, ktoré spotvorila príroda, no umná ruka umelca im pomohla do podoby vskutku obdivuhodnej. Peter Poláček je riaditeľom základnej školy a tak o povinnosti pri jeho povolaní nie je núdza. Ako nám povedal, pri výrobe fujariek relaxuje. A keď sa mu zachce, i si na nich zahrá. V pláne má ďalšie lahôdky – rád by sa podujal na výrobu cimbalu či gájd. Veľmi ho teší, že v tejto svojej záľube má i pomocníkov a pokračovateľov. Dvoch zo štyroch synov chytilo drevo a výroba hudobných nástrojov za srdce.
Presvedčili sme sa, že dielňa Petra Poláčka je skutočne plná dreva. Ale nie hocijakého. V každom kúsku už vidí časť nástroja, akoby ho už i počul hrať. Prešli prísnym výberom trpezlivého a zručného tvorcu, ktorý z nich časom vykreše umelecké dielo.
